Warcraft:
Mágia
Krvavých Elfov - 1 diel
„Prekrásna noc, Tingoll.“
prihovoril sa mi Tul’kol zahľadel sa na jasnú nočnú oblohu
a obdivom nad úžasnými hviezdnymi útvarmi. Na oblohe svetielkovali
všetky známe súhvezdia oblohy.
„Čakal som na ňu
mesiace.“ pousmial som a odhrnul si dlhé blond vlasy z tváre, aby
som lepšie videl v ďalekohľade. Vedľa mňa som si na stolíku
prichystal svoju výbavu, astrologické mapy, ceruzky, atrament
a hlavne moje poznámky. Astrológia nebola mojím povolaním, skôr
obľúbenou činnosťou. Upokojoval ma pohľad na hviezdy a mysľou som
sa aspoň na chvíľu vytratil zo sveta mágie a čarovných formuliek.
„Súhvezdie dryády je
v jesenných mesiacoch jasnejšie a dostáva sa do popredia oproti
hviezdam na mallornovom páse.“ prehodil Tul’kol. Všimol si môj
prekvapený pohľad ako som odtrhol oči od oblohy a nadvihol dlhé
obočie. Dodal: „Počul som to od Huequla, stojí na západných
hradbách a rozplýva sa nad jasnou nocou.“ Tul’kol bol nočným
strážcom na hradbách. Určite zažil takúto noc viackrát ako ja, ale
o hviezdach toho priveľa nevedel, preto ma to prekvapilo.
„Jediní dvaja blázni,
čo sú v Silvermoone stále hore.“ poznamenal som a zas sústredil
svoje elfské oči na oblohu.
„Vy a asi štyri tucty
strážcov.“ prehodil Tul’kol a pobúchal svojou kópijou slabo
o kamenné hradby, na ktorých sme stáli. Slabá ozvena buchotu sa
preniesla cez celý Silvermoon až za more za mestom, kde spôsobila
jemné vlnenie.
„Kedysi vás bývalo
viac.“ Zašomral som nespúšťajúc zrak od hviezd. Skontroloval som
si niektoré údaje v mojich poznámkach a ďalej sa venoval
pozorovaniu a rozhovoru so strážcom.
V jemne zelenkavých
očiach Tul’kola sa objavil výraz utrpenia. Spomenul si na nedávnu
vojnu, čo zužovala celý kontinent. „To boli iné časy. Po tom ako
nemŕtvy spustošili celý Quelthalas venoval Haiggieo všetko svoje
úsilie na znovuvybudovanie Silvermoonu a maximálne posilnenie
obrany. Pamätám sa ako na nás dennodenne kričal, ak sa v lese
pohol, čo i len jeden nemŕtvy.“ povedal smutne Tul’kol.
„Ospravedlňujem sa.“
povedal som vidiac výraz jeho očí. „V tej dobe som bol v Stormwinde
a potom...“ snažil som sa vysvetliť, ale strážca ma zastavil.
„Radšej to
nespomínaj.“ Tul’kol si spomenul na svojho syna, ktorého mu pred
očami roztrhali nemŕtvi ghúlovia. „Už to je za nami.“ otriasol sa
akoby zo zlého sna a zas sa narovnal do svojej ostražitej pozície
stráží. „Aliancia porazila Plamennú Légiu a my sa môžeme opäť
venovať našej krásnej zemi. Quelthalas sa spamätáva z Pohromy
a krvaví elfovia venujú všetku svoju starostlivosť jeho stromom.“
Obaja sme sa obrátili
na druhú stranu od mora, ktorého vlny stále silneli a pozreli sme
sa na rozľahlé lesy Quelthalasu. Spálené a zničené stromy sa
začali spamätávať. Pred siedmymi rokmi Arthas a jeho skazení
nemŕtvi služobníci rozborili celú ríšu vysokých elfov len preto,
aby vzkriesili nejakého úbohého licha. Tí, čo prežili prisahali
pomstu nemŕtvym a premenovali sa na krvavých elfov.
Táto noc bola jedna
z mála kľudných. Po porážke Archimonda u hory Hiyal náš princ,
Kael’thas, odišiel z Quelthalasu a zobral zo sebou polovicu jeho
obyvateľov. Hovorí sa, že odišiel do nehostinného Outlandu
a spojil sa s nagami. Celý Silvermoon sa rozdelil na dve časti.
Jedna podporuje princa a jeho myšlienku krvavých elfov, snažia sa
s ostatnými spojiť a odísť za princom. Druhá polovica verne stojí
za kráľom Haiggieom, otcom Keal’thasa a presadzujú myšlienku
starých vysokých elfov, návrate k starému spôsobu života.
Ten podľa mňa nebol
možný. I keď som nebol v Silvermoone počas vojny aj ja som cítil
neustály hlad nášho ľudu po mágii. Mnohí ho zapierali, ale bolo im
to vidieť v očiach. Nechcel som sa pridať k nagám, ani iné
extrémy, ktoré niektorí z nás presadzovali, ale myšlienka krvavých
elfov, ako symbol smútku za našich padlých bratov v boji
s Pohromou mi bola blízka.
More sa rozbúrilo,
vlny dosahovali dvoch metrov. „Radšej idem ešte raz na obchádzku.“
oznámil Tul’kol, napravil si červenú zbroj a pokračoval po dĺžke
hradieb v svojej stráži. „Veľa šťastia pri pozorovaní, Tingoll.“
zasmial sa a odišiel do tmy.
Mysľou mi preblesklo,
ako dlho trvalo, kým sa mi jeho obraz rozplynul v temnote. Jeho
červená zbroj v noci jasne svietila. Zacítil som sa nepríjemne
a zhrnul som si dlhý červený plášť mága z pliec a zostal len vo
hnedej košeli. Hoci bola chladná jesenná noc, cítil som sa zrazu
príjemnejšie.
Odhodil som plášť na
kamennú podlahu hradieb a ďalej sa venoval svojej záľube. Koľko
mágie musia obsahovať také hviezdy. Toľko čírych molekúl mágie, by
mohlo nasýtiť národ krvavých elfov... Zas som túžil cítiť ju
v žilách. Ten sladký pocit, keď vaše ústa vyslovujú hlásku kúzla
a z vašich prstov vychádzajú čiastočky mágie meniace sa v nádherne
smrtiace kúzlo je neopísateľný. Preto som sa stal mágom, tak ako
mnoho iných elfov. Aspoň takto sme mohli po drobčekoch nasycovať
naše neustále hladné duše.
K rozbúrenému moru sa
pridal i vietor. Bol takí silní, až mi odfúklo plášť. Striaslo ma
od zimy, položil som ďalekohľad na svoje poznámky, aby neodfúklo
aj tie a rozbehol som sa za plášťom. Už po pár sekundách behu som
si uvedomil, že i keď som elf a mám rýchle nohy nemôžem sa rovnať
s rýchlosťou plášťa poháňaného vetrom. Pomyslel som si, že zajtra
si musím ísť zohnať nový. V tú veternú chvíľu ma nenapadlo, že
starosť o nový plášť bude o pár minút smiešne triviálna.
Cez hukot
neutíchajúce vetra som začul krik jedného zo strážcov. Jediné
slovo, ktoré som rozoznal bolo – hradby. Pribehol som k okraju
hradieb a naklonil som sa, aby som videl pod ne. Obloha sa
zatiahla, hviezdy už neosvetľovali nočný Silvermoon, tak som musel
zaostriť zrak, aby som niečo v tme pod hradbami videl. Iba slabé
obrysy. Pláž bola o niečo jasnejšia, vďaka žltkastému snehu. Videl
som ako sa mohutné vlny rozbíjajú o pobrežie. Na pobreží bolo aj
niečo iné ako vlny.
Nová vlna vyplavila
na pláž niečo veľké. Pomalým krútivým pohybom sa to zdvihlo
z piesku, no polovica tej veci stále ležala na pláži. Tá vec sa
pohla, ťahajúc za sebou svoju zostávajúcu polovicu. Plazila sa po
pláži a zanechávala za sebou špirálovité stopy v piesku. Plazila
sa ako had, s dlhým mohutným chvostom. Spoza zbiehajúcich sa
mračien vykukla jedna hviezda a na chvíľu osvietila chrbát tej
veci. Z chrbta jej vystupovala veľká špicatá plutva. Prestal som
dýchať a na stotinu sekundy som uvažoval, čo som práve videl. Naga.
Čo by nagy robili v Silvermoone?
Nemal som čas sám sebe podať akúkoľvek zmysluplnú odpoveď. Na
pláži sa zjavovalo čoraz viac nág. Po dvadsiatej som prestal
počítať a myslel som na najhoršie. Pod hradbami sa začínala
formovať menšia armáda. Nagy zaútočia na Silvermoon.
Najabsurdnejšia myšlienka, aká mi za posledné roky skrsla v hlave.
No príchod tohto silného vetra, rozbúreného mora a zatiahnutá
obloha svedčili o najhoršom. Začalo pršať.
Jeden zo stráží sa
rozbehol mojím smerom. Utekal po klzkej dlažbe, snažil sa udržať
na nohách a niečo na mňa kričal. Premoknutý som postúpil o dva
kroky dopredu, aby som ho lepšie počul. Do behu by ma nikto
nedonútil. Strážca opäť otváral ústa, aby mi zopakoval prepočutú
správu, ale v tom momente presvišťalo spoza hradieb niečo, čo
trafilo stráž a odhodilo ho to dolu. So strachom, ťažko dýchajúc
som sa pozrel dolu pod hradby, na miesto, ktoré už bolo
v hraniciach mesta. S ťažkosťami som rozoznal strážcu, len vďaka
jeho červenej zbroji. Ležal v kaluži vody zmiešanej s krvou
a trčal z neho veľký trojzubec. Z takej výšky nemohol pád prežiť,
aj keby ho trojzubec nezasiahol priamo do hrude.
Rýchlo som sa
pritisol k hradbe, tak aby mi netrčal ani kúsok tela vonku. Bol
som rád, že sa mi stratil červený plášť. S ním by som stál na
hradbách ako perfektný terč pre nagy. Útok začal. Prečo zaútočili
nagy na Silvermoon? Musel som upozorniť všetkých v meste. Nagy
môžu vniknúť do mesta, zatiaľ čo všetci spia. Krik ostatných
strážcov na hradbách zobudil prvých obyvateľov domov najbližšie
pri hradbách. Uvedomia si čo sa deje, skôr ako nagy prejdú za
hradby?
Predstavil som si
v mysli nagu. Odporné veľké rybo-hadie stvorenie s modrou pokožkou
a silou troch orkov. Aj keď určite boli silní bojovníci napadlo,
že som nikdy nepočul, že by nagy mali dobývacie stroje. Ako chcú
prekonať hradbu? Môj malý dohad sa rýchlo vysvetlil. K dažďu
pribudli na oblohe blesky. Tancovali svoje elektrické kreácie
a občas udreli do hradieb a narúšali tak ich pevnú štruktúru.
Jeden z bleskov udrel len pár metrov vedľa mňa. Kamenná hradba sa
mi pod nohami zatriasla. Musím odtiaľto zmiznúť skôr ako ma nejaký
trafí. Prehovoril som pár rýchlych slov v magickom jazyku a
rozbehol som sa, čo možno najopatrnejšie k prvému schodisku dolu
z hradieb. Pri behu sa okolo mňa vytvorila silná hmla, čo môj beh
sťažovalo, ale to kúzlo mi aspoň pomohlo, aby si ma nagy nevšimli.
Normálne by som
z boja neutekal, ale nemal som na výber. Na hradbách som bol iba
ja a pár desiatok strážcov a podľa počtu nág, ktoré som videl by
sme v boji neobstáli ani na päť minút. Musím ísť do paláca a vzburcovať
stráž. Dostal som sa na schody, ktoré viedli dolu do postrannej
uličky pri domoch, tá potom viedla až na Námestie Mesiaca.
Prekonal som prvých pár schodov, keď hradbami otriasol silný
náraz. Nebol to blesk, skôr akoby do nich vletel obrovský kameň.
Kus horného zábradlia sa odtrhol a spadol tesne popri mne na jeden
z domov v uličke. V rachote búrajúcej sa steny som začul výkriky.
Nemal som čas zdržovať sa s nimi. Postupoval som dole tak opatrne,
až som skoro sedel na schodoch, no zároveň tak rýchlo, aby som sa
stihol vzdialiť od hradieb skôr ako dopadne ďalší kameň.
Zdolal som posledný
schod a ocitol som sa pri troskách zničeného domu. Blesky
šľahajúce nebesá osvetlili rozpadliny a ja som uvidel ruku elfky
uvalenej pod troskami. Utrel som si ruky do oblečenia, aby som
očistil kusy blata a začal odvaľovať trosky z elfky. Darilo sa mi
to poctivou ručnou prácou bez použitia mágie, v tom strese som si
ani nespomenul, že som mág. Elfke som odkryl aj druhú ruke, keď
hradbami otriasol ďalší náraz. Tentoraz sa nezrútil len kus
zábradlia. Celá stena hradieb sa začala nakláňať a jej kusy ma
našťastie minuli. Uvedomil som si, čo sa robí. Nechal som elfku
pod sutinami, nemyslite si, že som necitlivý, ale šanca, že
zostala nažive bola mizivá a na mňa práve padala celá západná
hradba.
Vyvinul som najvyššiu
rýchlosť, akú mi moje elfské nohy dovoľovali a utekal som smerom
ku Námestiu Mesiaca. Odvážil som sa na pol sekundy obzrieť
a niekoľkotonová hradba dopadla do uličky, zlikvidovala všetky
domy v nej. Toľko mŕtvych, toľko stratených životov krvavých elfov,
a to nagy ani nezačali. Prach zo zničenej hradby sa usadil
v premočenej ulici a troskách domov a ja som uvidel nagy, ako
vchádzajú do Silvermoonu. Vpredu bežali murloci, rybovité potvory,
ktoré tvorili predné šíky nagov. Za nimi sa plazili veľkí
bojovníci a a ešte som zahliadol aj jednu čarodejnicu. Určite ich
bolo omnoho viac. Čarodejnice boli zodpovedné za tie blesky, ale
nevedel som, čo zničilo hradby kameňmi. Pravdu povediac, som to
ani nechcel vedieť. Jediné čo som chcel, bolo ujsť z dohľadu
murlocom, ktorí boli odo mňa len pár desiatok metrov. Uvedomil som
si, že som stále obkolesený magickou hmlou, preto ma ešte
neroztrhali na kusy. Pokračoval som v behu na Námestie Mesiaca
a cez búrku som počul vrčanie murlocov za mnou.
Dlažbu Námestia
bombardovali kvapky dažďa. Pri veľkej soche mesiaca, ktorá stála
na zlatých oblých stĺpoch sa zhromaždilo mnoho elfov. Väčšina
z nich boli vojaci, ale medzi nimi som videl i obyčajných občanov
a niekoľko mágov. Ako som sa približoval vojaci zdvihli kopije
a luky. Rýchlo som odstránil hmlu okolo seba, aby si nemysleli, že
som nejaká naga. Ich tváre sa v momente zmenili a objavil sa na
nich výraz prekvapenia i radosti. Vbehol som do davu pripraveného
na boj a uvítal ma kolega mág, Cuil’men.
„Tingoll, som rád, že
si to prežil.“ kričal prehlušujúc hluk hromov a ukazoval na
zlikvidovanú hradbu.
„Mal som viac ako
šťastie.“ odfúkol som si a uvedomil, ako blízko som bol smrti.
„Budeš ho ešte
potrebovať.“ zahučal na mňa jeden z vojakov. Pozrel som sa cez
jeho rameno a videl, ako k nám utekajú murloci, ktorí ma
prenasledovali.
Dav zvážnel. Tých pár
mágov so mnou, ktorí tam boli zamrmlali pár kúziel a ich palice sa
im rozžiarili rôznymi farbami svetiel. Ja som si svoju palicu
nechal v dome. Palica znásobuje mágovu silu a posilňuje každé
jedno zaklínadlo, ktoré cez ňu prejde. Teraz som bol v boji
menejcenný ako ostatní. Vojaci napli tetivy lukov a vyslali na
murlocov roj šípov. Polovica ohavných beštii spadla na zem
prebodnutá elfskými šípmi.
Kým vojaci stihli
znovu nabiť tak sa do nás murloci vrhli. S krikom som sa posunul
s davom dopredu. Videl som ako v prednej rade vojaci svojimi mečmi
a kopijami likvidujú murlocov ako otravní hmyz. Rybie stvorenia sa
napichávali na naše zbrane očividne prekvapené silou, s akou sa im
elfovia stihli postaviť. Skôr ako som stihol použiť, čo i len
jediné zaklínadlo boli všetci murloci mŕtvi a z našich padlo pár.
Na oslavy bolo priskoro.
Troch vojakov
pridlávil obrovský nagijský vojak a mohutnou kopijou sa ohnal po
ďalšom, ktorý odletel do davu. Teraz vypukol poriadny boj. Elfovia
boli pre nagov slabými súpermi. Ak by sme mágiou vojakov
nepodporovali skončili by rýchlejšie ako murloci. Jedna
čarodejnica vyslala na vojaka ľadovú strelu. Rýchlo som zakúzlil
na vojaka ochranné zaklínadlo a strela sa od neho odrazila, bez
toho aby ho akokoľvek poranila. Ostatní mágovia sa snažili zabiť
nagijské čarodejnice, aby nevyvolali vodný vír. Čarodejnice stáli
v kruhu a začínali zaklínadlo na vír. Niekoľkým našim vojakom sa
podarilo zabiť veľkého nagijského vojaka, ktorí chránil
čarodejnice a zabili aj jednu z nich. Obrovský kameň vletel do
kruhu čarodejníc a elfských vojakov, zabil všetkých, čo mu stáli
v ceste. Na konci uličky, z ktorej som vybehol stála obrovská
bojová korytnačka a napínala krk, aby vyvrhla ďalší z kameňov.
Pohľad na rešpekt vzbudzujúce stvorenie mi zakryl nagijský vojak,
ktorý mi padol k nohám. Našťastie bol mŕtvy.
Kapitán stráží
Ruibilf vytrhol svoj meč z mŕtvej nagy a kričal na mňa, aby
prehučal bojovú vravu, ktorá všade zúrila.
„Niekto musí ísť za
kráľom, upozorniť ho o útoku.“ povedal a skryl sa pred sieťou,
ktorú hodil do davu jeden z nagov. „Zhromaždili sme sa tu hneď
potom, ako sme počuli útok na hradby. V paláci možno ešte nevedia
o útoku.“ Nečakal ani na odpoveď a zas sa vrhol do boja.
Musel som ísť splniť,
čo mi prikázal. Bol to kapitán, síce som Nepatril ku strážam,
stále mal vyššiu hodnosť a čo viac, znamenalo to, že môžem odísť
z boja. Bez svojej magickej palice som nebol ani z polovice tak
mocný mág. Presmeroval som jeden blesk z oblohy na zblúdeného
murloca, ktorý už na mňa naťahoval jeho blanité ruky a vykliesnil
som sa z davu bojujúcich elfov a mŕtvol.
Za mnou sa stále
bojovalo. Začul som výkriky vojakov, ktorí plánovali zabiť veľkú
korytnačku. Moja úloha bola jasná. Prebehnúť na druhý koniec
Silvermoonu a informovať kráľa Haiggieo.
Pokojné ulice ani
netušili, aký boj prebieha za rohom. Jediný zvuk, ktorý narúšal
pokojné nočné ticho, bol dážď a občasné hromobitie. Priblížil som
sa k trhovisku, ktoré bolo cez deň vždy rušné, no teraz v noci tu
stáli len prázdne drevené stánky. Ich majitelia a tovar pokojne
spali, alebo bojovali proti nagám. Nikto z nich si ráno určite
nemyslel, že v noci budú bojovať o holé životy. Teraz som mal čas
na premýšľanie. V hlave mi skrslo množstvo otázok, ktoré ma
napadli už hore na hradbách. Prečo nagy zaútočili práve na
Silvermoon? Ich domov ležal ďaleko na západe, za veľkým oceánom v Kalimdore.
Museli preplávať celý oceán, aby zaútočili na Quelthalas. Krvaví
elfovia neboli ich prirodzení nepriatelia. Ak sú historky
pravdivé, tak Kael’thas je ich najvernejším spojencov. Prečo potom
napadli Silvermoon? Zradil ich snáď Kael’thas a teraz sa prišli na
jeho rode pomstiť? Nepomýlili si nás s temnými elfami, ich
odvekými súpermi? Či začali dobýjať celý Lordearon? Potom musia
byť vo všetkých mestách na pobreží. Začína nová vojna? Vojna proti
nagom. Nestačilo pustošenie spôsobené Pohromou, teraz ešte aj tie
odporné plazy z hlbín oceánu.
Moje myšlienky
prerušilo vrčanie. Skôr ako som sa stihol skryť stál som tvárou
v tvár jednému z nagijských vojenských zvierat. Drak praskavec
vrčal a pozeral sa mi priamo do očí. Plaz veľkosti obrovského psa
stál na štyroch nohách a pomaly vlnil šedým chvostom. Spamätal som
sa s prekvapenia a uskočil za najbližší trhový stánok, keď plaz
napol drobné plutvy pri čeľusti a vypľul smrteľný jed. Včas som sa
skryl, ale plaz mi bol v pätách.
Opieral som sa
o stánok a rozmýšľal nad zaklínadlom, ktoré by ho spoľahlivo
usmrtilo, keď mi plaz sám vnukol nápad. Vypľuvol jed na stánok, za
ktorým som sa skrýval. Jeho vrch sa rozpadol a mne do náručia
spadla drevená tyč. Jej koniec zožieral prskavcov jed. Magická
palica, dlhý kus dreva posilnený magickou esenciou, premenený na
nástroj pre mágov. Tak je definová palica v príručke pre
začiatočníkov. A to som práve držal v ruke. Stačilo len vysloviť
niekoľko slov.
Odkotúľal som sa pod
ďalší stánok, pretože útok praskavca, ktorý prišiel o niekoľko
sekúnd môj starý stánok nevydržal. Jed praskavca na palici by
mohol ako magická esencia postačiť. Povedal som niekoľko slov
mágie a tyč so stánky, čo som držal v ruke jemne trhla. Nebola to
síce palica, ktorý by používal normálny mág, ale môjmu účelu
postačí.
Postavil som sa a praskavec
si ma všimol. Drak praskavec prehľadával svoje vnútro, aby na mňa
vyslal ďalšiu dávku jedu. Pevne som zovrel svoj nový nástroj
v rukách a povedal niekoľko slov – Suio Ktru Werthuj Gos.
Tieto magické slabiky vyvolávali základný útok, na ktorý bola
palica zhotovená. Z konca, na ktorom bol praskavcov jed vyšľahla
jasne zelenkastá tekutina a trafila praskavca do tváre. V okamihu
mu jeho vlastný jed rozleptal tvár a lebku. Pochválil som sám seba
za rýchle a bystré premýšľanie a pokračoval som v ceste.
Mohlo ma napadnúť, že
praskavec sa nedostal tak hlboko do centra mesta sám. V upršanej
tme predo mnou sa ozývali sykotavé zvuky. Jazyk nagov bol rovnako
odporný ako jeho majitelia. Podľa rôznych druhov som rozoznal, že
nagov je predo mnou minimálne päť. Neodvážil som sa to preskúmať
bližšie. Jeden z hrubých hlasov mohol kľudne patriť kráľovskej
stráži nagov, neskutočne veľkej potvore, proti ktorej by som sa
nepostavil ani so svojou starou dobrou palicou Sunlight. Skúšať
šťastie v boji s amatérsky vyrobenou palicou proti najsilnejšej
nage a tlupe jeho priateľov by bola číra samovražda. Neostávalo mi
nič iné ako prejsť druhou cestou a to popod hradby.
Chcel som sa jej
vyhnúť, kvôli nedávnym skúsenostiam s padajúcimi hradbami. Už len
kvôli tomu, ale teraz som mal nepríjemný pocit, že nagy sa dostali
aj cez túto hradbu. Neznášam, keď mám pravdu.
Prechádzal som popod
vnútorné hradby, cez úzku uličky medzi domami remeselníkov. Bol
som premoknutý na kosť a vedel som, že Silvermoon je v tomto
okamihu asi preplnený nagami. Jediné, čo mi v túto otrasnú noc
dodávalo určitý komfort bola moja nová palica domácej výroby,
ktorá mi jemne svietila na cestu jedom draka praskavca. Bola to
dvojsečná zbraň, videl som lepšie, ale lepšie by ma uvideli aj
moji nepriatelia. Rozhodol som sa ale, že radšej sa postavím nagám
v svetle ako na nich náhodou natrafiť v tme neozbrojený.
Rýchly plazivý pohyb.
Schoval som sa za zárubňu jedného z domov, keď som ten zvuk začul.
Z najbližšej uličky sa vyplazili dvaja veľkí nagijskí vojaci.
Jeden z nich držal v rukách trojzubec, druhý zvieral v rukách
elfskú ženu. Držal ju pod krkom a máchal s ňou ako so slamenou
bábikou. Obaja mali naponáhlo, jeden z nich čuchal vzduch na okolí
a asi ma zacítil, no za nimi sa ozvali nahnevané výkriky elfov.
Elfka vykríkla. Nagovia sa vyplazila veľkou dierou v hradbách,
ktorú som si až vtedy všimol.
Hoci som ju videl len
na okamih, tak som spoznal, že naga držal pod krkom Seahoin,
Kael’thasovú snúbenku. Jej nádherné plavé vlasy som si nemohol
spliesť so žiadnou inou elfkou. Za nagijskými vojakmi sa hnala
skupina vojakov. Mali vytasené meče a na ich tvárach bolo vidieť
odhodlanie umrieť pre elfskú princeznú. Seahoin bola pre krvavým
elfov ako symbol toho, za čo bojujú proti nepriateľom, za krásy
svojej domoviny. Desiatky vojakov vbehli do diery za nagami
kričiac Seahoinine meno. Z diery v hradbách im prichádzal ako
odpoveď len krik elfskej princeznej a vrčanie nág. Na krátku
chvíľu som chcel ísť s nimi, zachrániť princeznú z pazúrov tých
morských oblúd, ale spomenul som si, že mám ísť varovať kráľa.
V tomto momente mi pripadalo zbytočné to robiť, určite je už celé
mesto vyburcované, no nebol som si úplne istý.
Zachrániť princeznú
alebo varovať kráľa? Uvažoval som o tom len pol minúty, ale
pripadalo mi to ako hodiny. Nakoniec som zvážil, že toľko vojakov
dokáže poraziť pár nagijských vojakov a mal by som pokračovať
v ceste. Neistý osudom Seahoin som dorazil pred Palác Ohnivej
Krvi.
Palác Ohnivej Krvi
bol najkrajšou, najväčšou a určite najslávnejšou budovou v celom
Silvermoone. Zlato-červené kupoly sa majestátne vynímali i za
svetla bleskov. Obrovské námestie pred Palácom bolo zaplnené
krvavými elfami. Na chvíľu som si pomyslel, že som na nočnej
vojenskej prehliadke. Kráľ Haiggieo stál v strede masy červených
zbrojí a rozdával rozkazy svojím elitným vojakom. V prvých radách
pred kráľom stáli lapači kúziel s ich mečmi vybavenými dvoma
ostriami. Zelenkavé oči im svietili v očakávaní nasledujúceho
boja. Za nimi stáli nastúpení lučistníci a vojaci.
„Pane, pane, nagy
preborili západnú hradbu a Námestie Mesiaca...“ pribehol som ku
kráľovi a oslovil som ho. Pozrel sa na mňa povýšeneckým pohľadom,
ako na niečo, na čo stúpil na ulici. Nadvihol husté žlté obočie
a povedal:
„Nevidíš, že tu máme
pohotovosť?“
„Prepáčte Vaše
Veličenstvo, ale kapitán Ruibilf ma poslal...“
Kráľ ma nenechal
dohovoriť ale obrátil sa na jedného z liečiteľov:
„Tento elf meral dlhú
cestu, postarajte sa o neho.“ povedal liečiteľovi s napoly
otcovským a napoly výsmešným tónom.
Liečiteľ, Nua’fejl
ako mi neskôr povedal, ma priateľsky chytil za rameno a odtiahol
nabok od rady vojakov čakajúcich na kráľove rozkazy. Usadil ma na
schody k Palácu Ohnivej Krvi a prikázal, aby som tam ostal pokiaľ
ma kráľ nezavolá. On potom odišiel späť do zástupu.
Kráľ stál vzpriamene
a ako pravý veliteľ rozdával vojakom príkazy, kto kde a s kým
pôjde do útoku. Celé to strašne naťahoval, len aby to vyzeralo, že
nad stratégiou boja rozmýšľal dlho a uvážlivo. Všetci v zástupe
viseli na každom jeho slove, len niekoľko z nich sa tvárilo
nervózne. To boli isto odporcovia kráľa. Počas niekoľkých minút
kráľovej stratégie som pochopil, prečo má toľko odporcov. Tváril
sa dôležito a rád ukazoval, že on je hlavou Silvermoonu, ale
v skutočnosti nevedel o riadení mesta mnoho. Pôvodne bol kráľom
jeho bratranec, pokiaľ ho sám Arthas nezabil pri útoku na
Silvermoon. Voľba nového kráľa padla práve na Haiggieo. Vo svojej
pýche si nedokázal pripustiť, že to bolo len kvôli tomu, že mnohí
chceli Kael’thasa za kráľa, no v tej dobe bol mladý na trón. Preto
zvolili jeho otca s presvedčením, že trón pripadne potom jeho
synovi.
Znovuvybudovaný
Quelthalas sa začal rozpadať, keď Kael’thas odišiel z ríše. Stále
som odmietal veriť tomu, že by sa pridal k nagom, isté bolo, len
to, že so sebou zobral polovicu nášho ľudu. Haiggieo v tom čase
ukázal, že dokáže udržať krajinu pohromade a stále udržal blížiacu
sa občiansku vojnu na uzde. Hlavne s pomocou Aliancie a vysokých
elfov z okolitých menších kráľovstiev. V tejto krízovej situácii
sa museli aj kráľovi odporcovia postaviť na jeho stranu. Nezhody
medzi elfami by len posílili nepriateľa.
Kráľ rozpustil vojsko
a sledoval svojich vojakov ako bežia do ničeného centra
Silvermoonu splniť jeho rozkazy. Počkal kým neodišli z námestia aj
posledné čarodejnice a vošiel do svojho paláca. Prechádzal okolo
mňa na schodoch, ale nevenoval mi ani pohľad. Nechcel som ho
otravovať, i keď nemal nič na práci. Priamy rozkaz kráľa by sa
nikdy nemal porušiť len v krajnom prípade smrti a mne bolo na
pozlátených schodoch do paláca celkom príjemne.
Občianska vojna
v krajine nikdy nevypukla. Šepkalo sa o nej, ale nikdy k nej
nedošlo. Kráľ v posledných rokoch získal na svoju stranu mnoho
elfov a posílil svoje politické postavenie natoľko, aby ku
podobným konfliktom nedošlo. Mal som nepríjemný vnútorný pocit, že
nečakaný útok nagov naštrbí kráľovi dôveru, alebo aspoň zamieša
politické machinácie Quelthalasu. Neznášam, keď sú moje vnútorné
pocity vždy správne.
Malý kamienok
topiaci sa v potôčiku vody stekajúcej zo schodov Paláca mi robil
spoločnosť nasledujúcich dvadsať minút. Opieral som sa o svoju
toxickú palicu a uvažoval, či nagy zabrali mesto, alebo ich krvaví
elfovia zahnali. Sedieť tu bolo znervózňujúce. Nevedel som, čo sa
robí. Keby aspoň niekto prišiel so správami. Pomyslel som si, že
tu môžem sedieť ešte päť minút a potom pôjdem pohľadať Ciul’mena
a ostatných mágov. Búrka prestala a takisto prestalo pršať.
Mohlo to znamenať len
dve veci. Nagy si sú také isté víťazstvom, alebo krvaví elfovia
obránili svoje hlavné mesto. Odpovede sa mi dostalo za okamih.
Pred palác napochodovala elita vojska Silvermoonu. Vojaci
povýšenecky vošli priamo do Paláca Ohnivej Krvi, ktorého brány sa
im automaticky otvorili. Prechádzali popri mne bez jediného slova.
Elf za elfom, väčšinou to boli lapači kúziel napochodovali do
Paláca, asi na súkromnú audienciu s kráľom. Nemal som chuť sa
s nimi rozprávať, pôsobili na mňa príliš chladne a určite by mi
nepovedali viac ako pár sprostých narážok.
Z davu si ku mne
sadla Hyil’mu, jedná z elfských čarodejníc, ktoré sa pri kráľových
rozkazoch netvárili zrovna nadšene. Všimol som si, že na nej
nevidno absolútne žiadne známky po boji. Jej šaty boli trochu
mokré, ale inak neutrpeli žiadnu ujmu. Ani jeden z hrdých vojakov
nebol v boji, aspoň podľa vzhľadu ich zbroje. V porovnaní so mnou
vyzerali ako jarná záhrada. Tiekli zo mňa litre vody, ruky i celé
telo som mal od blata a na nohaviciach som mal zaschnutú nagijskú
krv.
„Prečo tu tak sedíš?“
spýtala sa ma Hyil’mu a na to, že práve prišla z boja znela celkom
veselo.
„Rozkaz od kráľa.“
odvetil som sucho a predstavil si ako blbo to znelo jej.
„Hmm.“ Hyil’mu sa
pousmiala. „Ty si nebojoval?“
„Robil som, čo som
mohol. Nejaký murloc to len tak nerozchodí a praskavec okúsil
svoju vlastnú medicínu.“ ukázal som jej palicu s trochou hrdosti.
„Tak poď do paláca.“
vstala a ťahala ma za rameno.
„Čo? Prečo by som
mal?“ odvetil som zmätene a nechal ju, nech ma postaví na nohy.
„Kráľ povedal, že
každý kto sa zúčastnil boja sa má dostaviť do siene Paláca.“
„Takže sme už
vyhrali? Nagy sú preč?“ opýtal som sa neisto.
„Samozrejme. Po tom
ako kráľ vydal rozkazy sme išli do centra. Ja som mala s ostatnými
ísť do Leafinskej ulice. Keď sme tam prišli nagy práve odchádzali.
Odišli úplne všetky, bez boja. Ani sme sa na nich nestačili krivo
pozrieť a už sa aj odplazili zo Silvermoonu.“ Pripojili sme sa
k davu smerujúcemu do paláca a Hyil’mu mi nadšene rozprávala ako
videla nagy utekať.
„Prečo by zaútočili
a potom len tak ušli?“
„Asi videli, že
prichádzame.“ usmiala sa Hyil’mu a bolo vidno, že ju to vôbec
netrápi. Z oboch strán na nás tlačili ostatní. Práve sme prešli
cez bránu Paláca.
„Ty si tam nebola
vtedy, keď spadla západná stena, nevidela si všetkých tých
mŕtvych.“ povedal som, ale keď som videl ten vystrašený pohľad
v jej očiach oľutoval som toho. Bola ešte mladšia ako ja, priameho
boja sa nikdy nezúčastnila.
„Vie niekto, prečo
nás tu kráľ zavolal?“ Ciul’men
sa predral až k nám.
„Jeden z vojakov
vravel, že mu to povedala Seahoin.“ odpovedala Hyil’mu.
„Ona to prežila?“
„Čo mala prežiť?
Myslel som, že ostala v paláci.“ čudoval sa Ciul’men. Vošli sme do
veľkej palácovej siene. Strop bol tak vysoko od podlahy, že by sa
tu zmestil celý drak. Podopieralo ho množstvo zlatých stĺpov,
ktoré zdobili ornamenty krvavo červenej farby. Na samom konci
majestátnej siene sedel kráľ Haiggieo a s pohoršením sa pozeral na
všetkých elfov, ktorí mu vošli do paláca.
Dostali sme sa na
koniec celého davu. „Prepáčte, Vaše Veličenstvo.“ To bol hlas
Seahoin. Bol veľmi tichý a roztrasený, ale akonáhle prehovorili
tak všetci elfovia v siene stíchli. Ja Hyil’mu a Ciul’men sme sa
predrali dopredu radu, aby sme videli do stredu siene. Stále tam
Seahoin s dotrhanými šatmi, rozstrapatenými vlasmi a v tvári mala
najustráchanejší výraz, aký som kedy videl. No jej slová sa
ozývali v sieni a sám Haiggieo načúval každému jej slovu.
„Dovolila som si
príliš veľa, keď som všetkých obyvateľov Silvermoonu zavolala na
toto miesto.“ pokračovala Seahoin vyhýbajúc sa nazvať elfov
Quelthalasu krvavými či vysokými. „Dnešná noc bola tragická pre
mnohých z nás, preto by som rada uctila ich pamiatku minútou
ticha.“
Každý v dave nervózne
čakal, že Seahoin povie, prečo ich sem zavolala. Doslova jej
viseli na perách, nečakali taký rýchly zvrat ako minúta ticha.
Kráľ Haiggieo vyzeral zo všetkých najnervóznejší. Rozhodoval sa,
či nechá všetkých vyhodiť zo sály, alebo bude naďalej počúvať
Seahoin, ale elfská princezná, hoci mala roztrhané a zablatené
šaty, bola stále prekrásna a kráľ od nej nemohol odtrhnúť oči.
Po chvíli ticha
Seahoin opäť prehovorila:
„Dnes v noci ma nagy
uniesli.“ z davu elfov obkolesujúcich princeznú a kráľovský trón
niekoľko elfov jemne vykríklo. Ozvali sa nahnevané hlasy, ktoré
preklínali nagy do dvadsiateho pokolenia. „Neviem, prečo ma
uniesli a čo so mnou zamýšľali. V jednom momente ma nagijský vojak
držal pod krkom, cítila som jeho hnusný dych a jeho prsty mocne
zovierali moje hrdlo. Plazili sa so mnou von z mesta a ktovie kde
ma chceli dotiahnuť, ak by ich vojaci generála Kielmnua
nezastavili.“ pokračovala Seahoin a hlas sa jej triasol za každým
slovom, ktoré povedala. Do popredia predstúpil krvavý elf, ktorý
doteraz stál Seahoin po boku.
Generál Kielmnu hrdo
vypäl hruď, keď Seahoin spomenula jeho meno. Tvrdé rysy jeho tváre
sa sformovali do pyšného úsmevu a vychutnával si, ako na neho dav
vyvaľuje oči.
„Vďaka mojej odvahe
a odvahe mojich mužov sme vymanili Seahoin z pazúrov nagijských
stráží...“ prehovoril hrdo Kielmnu.
„Ďakujem generál.“
prerušila ho Seahoin a sťažka vydýchla. Udalosti posledných hodín
ju natoľko zmohli, že som sa čudoval, že stále stojí na nohách.
„Keď som ostala bezmocná v rukách nagov dostala som víziu.“
povedala Seahoin najpodstatnejšiu informáciu, na akú mohol kráľ
čakať.
Obyvateľstvo
Silvermoonu prekvapene zhíklo. V momente vznikla vášnivá debata.
Kráľa od vzrušenia skoro vystrelilo z trónu. Cuil’men do mňa
vzrušene drgal a niečo sa mi snažil povedať, ale ja som ho
nevnímal. Napäto som čakal, kým Seahoin všetkým oznámi o čom bola
jej vízia.
Vízie Seahoin boli
posvätné. Bola to práve ona, ktorá predpovedala opätovný návrat
Plamennej Légie. Ona videla bitku u hory Hiyal týždne predtým ako
k nej došlo. Všetky dôležité udalosti, čo sa za posledné roky
stali Seahoin videla dopredu. Zo začiatku nik nebral jej vízie
vážne, ale postupom času naberala na dôležitosti a kráľ sa riadil
vždy tým, čo Seahoin videla. Niečo sa stane a bude sa to týkať aj
krvavých elfov a Seahoin o tom vie viac ako ktokoľvek iný.
„Viem, prečo nagy
zaútočili na Silvermoon.“ povedala Seahoin.
Kráľ sa mrvil na
tróne a ústami naznačoval – Tak povedz!, ale nepreriekol ani slovo
a čakal, čo Seahoin povie a to isté robil aj dav. Generál Kielmnu
sa tváril pohoršene, akoby mu o vízii mala povedať, keď ju
zachránil a takto nie je prvý, kto o nej počul.
„Illidan, vládca
všetkých nág, temný elf a démon v jednej osobe vlastní artefakt.
Guldanovu lebku. Pomocou tejto mocnej zbrane privolal z hlbín
oceánov nagy, aby mu slúžili. Každým dňom z mora vyliezalo viac
a viac beštii. Nagov, ktorých úloha sa stala jasná – vyvraždiť
všetky pokolenia elfov. Temných, vysokých i krvavých elfov bez
rozdielu, lebo to boli práve oni, kto vyhnal nagy do zabudnutia
oceánu. Ale my budeme len vrch ľadovca. Našou smrťou vojsko nág
len viac posíli a podarí sa im dobyť celý Lordearon. Prídu zas,
smrteľnejší ako Horda a nenásytnejší ako Pohroma. Zničia všetko,
čo im príde do cesty, naše lesy a mestá.“ Každé Seahoinine slovo
sa zabodávalo do elfov. S každým slovom prichádzal väčší strach
a beznádej. „Tento útok bol len začiatok. Opäť prídu. Zaútočia vo
väčšom počte s lepšími zbraňami. Žiadny elf im neutečie.“
Nejaký elf vedľa mňa
sa ustráchane spýtal: „Je to koniec?“ Vízia Seahoin znela ako
definitívny verdikt nad rasou elfov. Akoby ich osudom bolo skončiť
tak, ako bývalý kráľ. Jeho znetvorenú mŕtvolu pohodil Arthas
svojim ghulom. Vzduch bol naplnený strachom.
„Existuje jediné
riešenie, jediná záchrana.“ pokračovala Seahoin a pri slove
záchrana, akoby vliala život späť do skamenených obyvateľov
Silvermoonu. „Guldanova lebka vo vnútri samotného Illidana musí
byť zničená. Niekto sa musí vypraviť ďaleko na sever do Northrendu,
kde sa Illidan ukrýva, zničiť lebku a zastaviť tak nagy. Bez lebky
sú bezmocní, Illidanova moc sa stratí a nagy sa vrátia späť do
oceánu.“
Akoby opäť vyšlo
slnko. Pre krvavých elfov to bolo akoby vyhraná vojna. Ak Seahoin
vraví, že je stále nádej, tak sa netreba ničoho báť. Ja som
zneistel. Kráľ prehovoril:
„Žiadaš ma, aby som
vyslal do Northrendu armádu a zabil Illidana.“ povedal pomaly,
akoby čítal text v neznámom jazyku.
„Urobte, čo uznáte za
vhodné, kráľ.“ zašepkala Seahoin a sklopila zrak. To prirodzene
znamenalo, že áno. Už dohovorila a nemá k tomu, čo povedať.
Niektorí stále nespúšťali pohľad z elfskej princeznej, iní hľadeli
na kráľa a očakávali jeho rozhodnutie.
„V prvom rade je
potrebné opäť vybudovať mesto.“ poznamenal kráľ.
„Dovtedy nagy
pripravia ďalší a silnejší útok.“ ozvali sa výkriky. „Nepočuli
ste, čo povedala Seahoin?!“
„Zorganizovať výpravu
potrvá týždne.“ oponoval kráľ.
„Dovoľte, aby som sa
o to postaral.“ ponúkol sa Kielmnu. Kráľ sa na neho zmätene
pozrel.
„Ja sa môžem postarať
o dopravu.“ ohlásil sa ďalší elf.
„Loweip, staviteľ
lodí.“ oznámil Vuicipe, kráľov poradca, ktorý stál vedľa trónu,
keď videl, že kráľ ho Haiggieo nespoznáva.
„Ako rýchlo budete
mať hotovú loď?“ spýtal sa ho Kielmnu.
„Už dnes na obed môže
kotviť v prístave v plnej výbave.“ odpovedal Loweip.
„Do Northrendu?
Viete, čo vás tam čaká?“ vykríkol kráľ, keď si uvedomil, že
prípravy prebiehajú mimo neho. Skupina čarodejníc vrhla na neho
nevraživé pohľady. Slová kráľa v tomto prípade nemali žiadnu váhu
v porovnaní s víziou Seahoin. „Northrend je podľa posledných správ
plný nemŕtvych a nág.“
„S nebezpečenstvom
rátam, môj pane.“ uklonil sa Kielmnu, spokojný, že si sám odkusol
vedúcu rolu v misii na záchranu elfskej rasy.
„Na túto výpravu
budete potrebovať mnoho mužov. Nemôžem postrádať armádu, keď treba
opraviť mesto a pripraviť sa na obranu pred ďalším útokom.“
namietal kráľ naďalej. Medzi elfami sa strhla vášnivá hádka. Jedny
chceli zostať a pomôcť v oprave mesta a druhí chceli odísť zabiť
Illidana, postaviť sa kráľovi a hlavne pokúsiť sa nájsť Keal’Thasa.
Videli v tom šancu odísť a žiť voľne s pravým vodcom svojho ľudu.
Ako som zistil, väčšina elfov zastávala názor odísť do Northrendu.
„Musíme vyraziť, čo
najskôr. Nagy ušli z boja, čo znamená, že sa nás boja, musíme to
rýchlo využiť.“ vyhŕklo zo mňa.
„Tingoll, mág zo
Stormwindu.“ oznámil Vuicipe s pohŕdaním.
„Hej, ja nie som...“
okríkol som nahnevane kráľovho poradcu a Ciul’men ma pochvaľne
tľapkal po ramene.
„To je správny postoj
kamarát. Ideme s tebou.“ chválil ma spolu s Hyil’mu.
„Myslím, že by sme si
to mali ešte rozmyslieť.“ No čo som povedal som nemohol zobrať
späť. Prípravy na vojenskú výpravu do Northrendu boli v plnom
prúde. Skoro každý ignoroval kráľove poznámky. Kielmnu sa
dohadoval s Loweipom ohľadom lode a Qjiolj, kapitán stráží
a generálova práva ruka vytváral zoznam ľudí, ktorí pôjdu do
Northrendu nájsť a zlikvidovať Illidana.
Zlosť, ktorú nagy
spôsobili nočným útokom poháňali všetkých dopredu. Až teraz som si
všimol mnoho plačúcich elfov, ktorým nagy zabili blízkych.
Uvedomil som si všetku smrť a utrpenie, ktoré spôsobili. Opäť som
videl v hlave pár západnej hradby, domy a ich obyvateľov, ktoré
pod sebou pochovala. Videl som nočný boj na Námestí Mesiaca,
spomenul som si na strážneho, ktorého na hradbách zasiahol
trojzubec. Vrela vo mne zlosť, ani neviem, ako som sa stihol
zapísať do zoznamu vojakov na výpravu. Pod mojím menom boli aj
Ciul’men a Hyil’mu. Vojaci vždy potrebovali, aby im mágovia kryli
chrbát.
Z Paláca Plamennej
Krvi nevyšli elfovia, ale vojaci odhodlaní ísť do Northrendu
a položiť svoje životy na záchranu svojho mesta. Nasledujúce
hodiny som príliš nevnímal. Zašiel som si domov po svoju magickú
palicu Sunlight a moju toxickú palicu som odložil pod posteľ.
Išiel som do prístavu, kde ma už čakala loď. Kielmnu naliehal, že
odplávať musíme ešte dnes, vraj na moje naliehanie, ale ja som
nepovedal viac ako tie dve vety.
Prechádzať
Silvermoonom nebolo pre mňa nikdy také depresívne. Ulice mesta
boli zničené a krvavé ako za čias Pohromy. Kedysi nádherné mestské
parky teraz lemovali mŕtvoly nág, murlocov a elfov. Jemné tváre
elfov boli pokryté jazvami a ležali v kalužiach krvi. Strašný
pohľad, mŕtvoly zapáchali a zo Silvermoonu robili skôr bojové pole
ako pýchu Quelthalasu. Bol som čiastočne rád, že odtiaľto
odchádzam. Smrť a bolesť napĺňali vzduch ťaživou atmosférou, ktorú
by som nezniesol.
Pri hradbách som
prešiel okolo mŕtveho tela Huequla, astronóm včera v noci doplatil
na hviezdy. Pri náraze blesku asi spadol z hradieb a celý sa
dolámal. Mohol som to byť ja, minulú noc som mal veľké šťastie.
Nechcel som myslieť na to, koľko priateľov môže byť medzi tými
mŕtvymi telami, chcel som odísť zo Silvermoonu, aspoň na tak dlho,
pokiaľ ho kráľ a jeho ľudia nevyčistia.
Loď, ktorú poskytol
Loweip bola obrovská. Pomenoval ju Bloodwind a daroval ju na
výpravu s radosťou s podmienkou, že bude jej kapitánom. Qjiolj
stál pred vstupom na palubu a kontroloval, či prišiel každý člen
výpravy. Mal som pocit, že sa tu zliezla polovica Silvermoonu.
Niektorí na loď nakladali zásoby, iní behali sem a tam a zháňali
veci, ktoré si zabudli, ďalší sa rozprávali medzi sebou a väčšinou
hovorili o nagách či víziách Seahoin.
Elfská princezná sa
rozhodla, že tiež pôjde do Northrendu. Hoci ju mnohí odhovárali,
že je stále slabá po tom únose, nenechala sa odbiť. Na loď
nastúpila v obyčajných sivastých šatách a na krku sa jej vynímal
zelenkastý amulet. Stretol som aj kapitána Ruibilfa, ktorý ma
povzbudil a pochválil. Mal nepekný hlboký zárez na pravej ruke,
ale jeho entuziazmus sa trošku prelial aj do mňa.
Keď Qjiolj skončil
bolo na palube 1254 krvavých elfov. Všetci sme boli pripravení na
plavbu do Northrendu, dlhú chladnú plavbu, ktorá zaberie celé
týždne. Vedeli sme, čo musíme urobiť. Nájsť Illidana a vytrhnúť
z neho Guldanovu lebku a tak zachrániť elfskú rasu, Silvermoon
a nádherné lesy Quelthalasu. Nemali sme čas sa rozlúčiť so svojimi
blízkymi, nemali sme čas skoro na nič, len doniesť si základné
potreby. Nesmeli sme mrhať časom, Seahoin nevedela, kedy presne
príde ďalší nagijský útok. Mohli zaútočiť o tri dni, alebo
o mesiac. Mohli sme len dúfať, že dorazíme do Northrendu skôr ako
nagy vyhladia Silvermoon.
Kráľ pred našim
odchodom poslal správu Aliancii, kde ich žiadal o vojenské posily.
Najlepší vojaci z jeho armády odišli a on musel zabezpečiť krajinu
pred napadnutím. Dúfal som, že Silvermoon nepadne, že sa vrátim
a uvidím krásy lesov. Odchádzal som do svojej kajuty spolu Ciul’menom
a počul som Loweip kričí:
„Zdvihnúť kotvy,
vyrážame.“
Napadlo ma, či Loweip
vie toľko o riadení lode ako o jej stavbe. Napadlo ma, či som si
nezabudol zobrať náhradné ponožky. Či ma Qjiolj nenapísal na ten
zoznam, keď som stratil vedomie. Či teraz kráľ zúri. Jediné, čo
bolo isté, Silvermoon neuvidím dlhý čas a ktovie, či vôbec. Čaká
nás Northrend a v ňom Illidan. Naposledy som sa pozrel z malého
okienka na Silvermoon, na vzďalujúci sa obraz jeho malých veží
a architektonických krás.
|