Warcraft:
Mágia
Krvavých Elfov II
Viac ako tisíc dvesto
krvavých elfov. Stovky elfov, ktorí stratili v útoku nág na
Silvermoon svojich blízkych. Všetkým v zelených očiach pulzoval
hlad po mágii a pomste. Pomste, v ktorej zasadíme Illidanovi
osudnú ranu a zachránime tak náš rodný Quelthalas a možno aj celý
Azeroth pred zkázou.
Plavili sme sa už
niekoľko týždňov. Vlny Veľkého oceánu s nami dennodenne lomcovali,
ale Loweipova loď bola veľmi dobre stavaná. Na jej palube sa
viezla jedna z najväčších armád krvavých elfov, aká kedy opustila
Silvermoon. Bolo nás tak veľa, boli sme takí odhodlaní ísť až do
ďalekého Northrendu.
„Je zima.“ zatriasol
som sa a obmotal som sa plášťom.
„Bude ešte horšie.“
odpovedal mi Kuestu, náš navigátor a kartograf. „Northrend je
najchladnejšie miesto na oboch kontinentoch. Dobre, že sme si
zobrali toľko kožušín.“
„Možno ich nie je
dosť.“ povedal vodca celej výpravy Kielmnu a zahanbene sa zahľadel
do drevenej palube lode Bloodwind.
„Ako to myslíš, že
nie je dosť?“ zvolal som trochu hlasnejšie. Niekoľko elfov, ktorí
sa len tak potĺkali po palube sa otočilo a podozrievavo sa na nás
pozeralo. Neustále fúkal studený vietor a každé ráno, čo som
vyšiel na palubu bol vzduch chladnejší. Stíšil som hlas, aby som
sa vyhol otravným pohľadom. „To nemyslíš vážne, generál.“
zašepkal som.
„V tom všetkom zhone
som nemyslel úplne na všetko.“ oboril sa na mňa Kielmnu napoly
nahnevane, napoly ospravedlňujúco.
Kuestu sa radšej
nevyjadroval, obaja sme sa odvrátili od generála. Vedeli sme, čo
si ten druhý myslí. Ak nemáme dostatok kožušín, či iného teplého
materiálu, tak v Northrende zamrzneme ešte pred prvým stretnutím
sa nagami. Nemôžu sa to dozvedieť ostatní. Spoľahol som sa na
Kuestua, že to nikomu nepovie, generál by sa asi ťažko zmienil
o svojej chybe druhým. Zvlášť, keď na Bloodwind panovala taká
pochmúrna atmosféra, čím viac teplota klesala, tým viac klesala aj
nálada krvavých elfov. Ľutoval som, že Kielmnu bol hlavou tejto
misie, obyčajný nafúkaný dôstojník, ktorý ide len za slávou.
Ak by sa to dozvedeli
ostatní, nechcem ani pomyslieť, na to, čo by nastalo. Nízka
teplota nebola náš jediný problém. Cítili sme, že oceánu chýba
mágia, po ktorej každý z nás tak dychtil. Odkedy sme opustili
Silvermoon chýbala nám. Každý chcel, čo najrýchlejšie doraziť do
Northrendu. Aj keď sú tam nagy a nemŕtvi, je tam aj mnoho surovej
mágie, vďaka ktorej tam prežili také bytosti ako ľadové wyrmy,
obrovské draky, ktorým namiesto krvi prúdi v žilách ľad. To je
možné, len vďaka mágii.
„Idem si dať radšej
večeru.“ Zahlásil som a opustil som kapitána a kartografa a vydal
sa do lodnej kuchyne.
Bloodwind sa zmietala
viac ako obvykle. Niekoľkí elfovia sťahovali plachty majestátnej
lode a Loweip, staviteľ lode a zároveň jej kapitán kričal:
„Blíži sa búrka,
všetci do podpalubia. Toto bude brutálna plavba.“ Ani vtedy
nevedel akú má pravdu. Spolu so mnou zaliezli do podpalubia
všetci, okrem členov posádky. Ja som sa v lodiach nevyznal, len
v mágii. Nezaujímalo ma nič iné ako palica v ruke a niekoľko nág,
do ktorých to môžem napáliť.
V jednej chodieb som
narazil na Tul’kola. Odkedy prežil útok na hradby Silvermoonu bol
väčšinou tichý a zakríknutý. Ani som sa mu nedivil, aj ja som to
niesol ťažko a to mi nikto pri nagijskom útoku neumrel.
„Ideš do kuchyne,
Tingoll?“ spýtal sa ma smutne.
„Poď som mnou Tul’kol,
dáme si nejakú Jlohuzovu kreáciu, bude ti lepšie.“ Povedal som
priateľsky, keď som videl výraz na jeho tvári. Plavbu po mori mu
veru nepôsobila dobre. Pri myšlienke na jedlo sa na chvíľu
zarazil, ale potom súhlasil, že pôjde so mnou.
„Daj nám špecialitu
dňa.“ snažil som sa udržať si dobrú náladu, keď som oslovil
Jlohuza, nášho lodného kuchára. Bolo zbytočné si od neho pýtať
niečo iné ako meilias, jednoduchú kašu z rýb, pšenice a každej
zeleniny, ktorá sa na palube dala nájsť. Nič iné nedokázal uvariť.
Za kuchára ho vymenoval Kielmnu, úplne nezmyselne, keďže Jlohuz
bol jeden z najlepších elfských kováčov. Počas noci vyrábal zbrane
proti nagom a cez deň varil lodnej posádke.
„Hodím ti do toho tú
krysu, čo mi dnes skapala?“ opáčil Jlohuz a hodil mi na tanier
naberačku povestného meilias. To isté urobil aj Tul’kolovi, ktorý
sa pri pohľade na šedo-červenú masu zatváril znechutene, ale
napriek tomu, keď si sadol k stolu, tak sa do meiliasu s vervou
pustil.
Sadli sme si vedľa
mojich priateľov mágov. Cuil’men a Hyil’mu bojovali so svojou
večerou a rozprávali sa o stromoch.
„Mallorny sú už
určite pokryté červeno zlatým lístím.“ povedal Cuil’men
a zasnívane sa zahľadel do svojho taniera.
„Už je to nejaká
doba, čo sme opustili Silvermoon.“ podotkol Tul’kol.
„Viem, počúvajte ma.
Musím vám niečo povedať.“ Prisunul som sa bližšie k stolu, aby ma
počuli len oni.
„Práve teraz, keď si
Cuil’men vylieva srdce?“ zasmiala sa Hyil’mu a pustila svoju
lyžičku a tiež sa prisunula bližšie.
„Podľa Kuestu budeme
ani nie za dva dni plavby v Northrende.“ začal som ignorujúc, či
Cuil’men skončil svoju prírodnú prednášku.
„Ale to je iba dobré,
nie? Čím skôr to tam vybavíme, tým skôr sa môžeme vrátiť do
Silvermoonu.“ nenechal ma dokončiť Cuil’men.
„Chvíľu ma počúvaj.
Asi nemáme dosť zásob na celú cestu.“
„Ako to myslíš, že
nemáme?“ spýtal sa Tul’kol trochu vyvedený z miery.
„Ten idiot Kielmnu
nezobral dosť kožušín a ktovie, či máme vôbec dosť zásob jedla.“
zamyslel som sa.
Cuil’men naprázdno
prehltol. Hyil’mu sa zatvárila akoby zrušili Vianoce a Tul’kol len
vycivene hľadel.
„Vie to ešte niekto?“
bola zvedavá Hyil’mu.
„Len ja a Kuestu.
Generál nám verí, odkedy mu kapitán Ruibilf povedal o našich
činoch v boji o Silvermoon. Teraz si myslí, že sme jeho verné psy
ako Qjiolj.“ Prevrátil som očami a pomyslel si na vojenského
kapitána, ktorý bol generálovi Kielmnu vždy v pätách.
„Mali by sme to ísť
oznámiť Mugreasovi.“ navrhol Cuil’men.
„Skôr ako sa to rozkríkne po lodi
a nastane vzbura.“ pridala sa Hyil’mu.
„Elfovia majú hlad, hlad po mágii. Aj vy ho cítite.“ zatriasla sa.
„Ak zistia, že zásoby nie sú pre všetkých môže to spôsobiť
masaker.“
Všetci sme sa
rozhliadli po jedálni. Krvaví elfovia si vychutnávali večeru
a veselo sa rozprávali o domove, o svojich rodinách a robili si
žarty. Ak by sa k nim niečo donieslo atmosféra by sa zmenila
v priebehu sekundy. Do Bloodwind udrela silná vlna. Chytil som sa
stola, aby som sa neprevrátil z lavice, na ktorej som sedel.
Rozhovory na chvíľu utíchli. Všetci načúvali, či nepríde ďalšia
vlna. Keď loď vydržala v relatívnom kľude debaty sa zas rozbehli.
„Tingoll, choď do
lodného skladiska a zisti koľko zásob máme. Ja sa pokúsim nájsť
Mugreasa. On určite bude vedieť čo robiť.“ povedal Cuil’men, keď
si bol istý, že nás nikto nezačuje.
Mugreas bol hlavný
mág krvavých elfov. Medzi mágmi na lodi mal najväčší rešpekt
a poslúchli sme ho skôr ako generála Kielmnu. Vzbudzoval úctu
i u všetkých ostatných a dalo by sa povedať, že on bol naším
vojenským vodcov za chrbtom generála.
„Idem.“ povedal som
a vstal som od stola. Ani som netušil, že to bolo moje posledné
slovo Hyil’mu, ktorá sa na mňa usmiala. Tul’kol a Cuil’men
prikývli hlavou a ja som odišiel naprieč celou loďou do skladiska.
Netušil som, že to bolo naposledy, čo som videl ich tváre. To bolo
naposledy, čo som počul radostný spev elfov. Veurralat na mňa
zvolal pomedzi to ako spieval Goldenwood a spolu
s ostatnými jeho priateľmi na mňa vylial zvyšky alkoholickej
tekutiny, ktorú mali v pohároch.
Dlhou cestou do
podpalubia lode som premýšľal. Ako môže Mugreas zmeniť stav našich
zásob? Keď sa to dozvie jediné rozumné riešenie bude vrátiť sa
naspäť. Kielmnu bude určite protestovať, ale väčšina sa určite
pridá na stranu hlavného mága. Ale keď sa vrátime naša výprava
bude zbytočná. Nagy zaútočia v plnej sile a krvaví elfovia budú
bezmocní ich zastaviť, naša jediná nádej bolo zabiť Illidana.
Mohli by sme doraziť do Northrendu a polovicu z nás nechať starať
sa o zháňanie zásob, zatiaľ čo ostatní pôjdu loviť Illidana?
„Čo potrebuješ?“
vyzvedala Jeollin. Mala nočnú smenu pri stráži skladiska.
V podstate nikto nepredpokladal, že by skladisko bolo nutné
strážiť proti krádeži, ale vždy bolo zvykom strážiť skladiská, tak
Qjiolj vybral na túto nudnú úlohu Jeollin.
„Len si skontrolovať
stavy zásob.“ povedal som ľahostajne.
„Ako chceš.“ mávla
rukou Jeollin. „Myslela som, že ma prišiel niekto pozrieť. Nevieš
si predstaviť, čo to je. Sedieť tu pol dňa a pozerať sa na kopu
bední.“
„Tentoraz som tu len
kvôli zásobám.“ usmial som na Jeollin a vstúpil do úzkych
chodbičiek lemovaných bedňami.
Bloodwind lomcovala
veľmi silná búrka. Ak by chodby neboli také úzke a krabice ma
nepodopierali z obidvoch strán tak by som spadol na zem. Vonku
zúrila strašná búrka, aspoň čo som mohlo posúdiť z násilného
bubnovania kvapiek po palube lode. Loweip mal určite problémy
s udržaním lode v požadovanom kurze. Ponáhľal som, pretože ak by
zásob bolo priveľmi málo musíme sa čo najskôr otočiť späť do
Quelthalasu.
Zaprel som sa celou
silou do veka jednej z bední a pokúsil sa ju otvoriť. Veko bolo
silne zaklincované. Deit Opkju. Veko krabice s praskotom
odletelo, keď som povedal kúzlo. Nemal som čas starať sa
o zháňanie páčidla. Prehrabal som sa obsahom krabice. Asi
tridsiatka medvedích kožušín. Takých krabíc tu bolo ešte tak
dvadsať. Nemusel som byť veľkým matematikom, aby som poznal, že
pre viac tisícovku elfov to nie je dosť.
Bloodwind narazila do
vlny tak silno, že som odletel od bedne a pristál v kope čohosi
tvrdého. Postavil som sa do tmy, pretože zhaslo aj to jediné
svetlo, ktoré v skladisku svietilo. Zložil som si z chrbta
Sunlight, moju magickú palicu, ktorú som mal opásanú o chrbát.
Monlo Ctur Ligetegh. Palica Slnka sa rozžiarila jasným
svetlom, v skladisko bolo svetlo ako za deň. Zdvihol som jeden
z tvrdých predmetov, na ktoré som dopadol. Kniha. Táto bola
o mágii. Pred chvíľou som ležal na takej kope kníh, že by kľudne
zaplnili celú moju izbu. Načo zo sebou trepeme tisíce elfských
kníh o mágii? Aby sme sa počas dlhej plavby nenudili? Zaujímavé,
že mi to niekto nespomenul, aby som si prišiel niečo prečítať.
Začul som krik.
Vysoký ženský krik. Neváhal som ani sekundy a bežal von zo
skladiska za hlukom, moja palica svietila ako pravé slnko.
Jeollin už nebola na stráži. Určite tiež bežala za tým hlukom, ak
ho práve ona neurobila. Niekto spadol kvôli búrke? Tá bola teraz
tak silná, že som počul strašné hromy. Také silné ako pri útoku na
Silvermoon.
Rozbehol som sa po
úzkej chodbe ako o závod. Ten nepríjemný pocit v mojom vnútri
silnel a ja som si bol istý, že sa niečo deje. Začul som hlas,
sykavý nagijský hnusný jazyk rozprával potichu, akoby nechcel
nikoho vyrušiť. Odpoveďou mu bol ženský hlas, vystrašený hlas
elfky, ktorá na môj podiv rozprávala tiež nagijčinou. V hlave mi
prebehol chladivý pocit, kým som si uvedomil, komu ten ženský hlas
patrí. Seahoin. V jej kajute je nejaká naga.
Nečakal som, rozrazil
som dvere kajuty, z ktorej vychádzali zvuky. Vnútri stála
vystrašená Seahoin a do očí pozerala nagijskej čarodejnici, ktorá
zasyčala, keď som vošiel. Zdvihla do vzduchu veľkú kopiju
a chystala sa ma prebodnúť.
„Jiutr, Bgeroim!“
zreval som. Moja palica prestala ostro svietiť, ale namiesto toho
sa rozpálil jeden z jej koncov. Bol horúci ako samotné slnko.
Palicou som udrel nagu do hrude. Horúce dreva ňou prešlo ako
horúci nôž maslom a prerezalo ju napoly. Obe časti nagijského tela
sa zvalili na podlahu s nepríjemným zápachom spáleného mäsa.
Seahoin sa tvárila
vystrašene až smutne, keď sa pozrela na telo nagy. Stála bez
pohnutia na mieste, kým som ju neoslovil.
„Nevedel som, že
viete nagijsky princezná.“ povedal som udýchane.
„Veľa toho o svojej
princeznej nevieš.“ povedala, keď sa spamätala.
„Ako to, že je naga
na lodi?“ spýtal som, ale potom som si všimol dokorán otvorené
kajutné okienko, cez ktoré sa naga musela prepchať.
„Neviem.“
„Čo ste jej
povedali?“
„Nič podstatné.
Neviem dobre ich reč, len niekoľko slov. Keď ma naga chcela
napadnúť, niečo si mrmlala a myslím, že som ju prekvapila, keď som
začala rozprávať v jej reči.“ povedala Seahoin.
„Pošlem niekoho, aby
to upratal.“ bola prvá rozumná vec, ktorá ma napadla. Nedovolím,
aby princezná mala v kajute spálené telo nagy. Naga očividne išla
po najvýznamnejšej osobe na palube, dobre vedela, do ktorej kajuty
vliezť. Zabitím Seahoin by naša morálka klesla natoľko, že by sme
sa asi navzájom povraždili. Znamená to, že nagy vedia, kde ideme
a prečo?
Chcel som odísť
a nechať Seahoin osamote, pretože vyzerala veľmi nervózna
a vystrašená. Nohy som ledva odlepil od podlahy. Pozrel som sa na
podrážky topánok. Boli lepkavé od nejakej modrastej tekutiny.
Mokrý modrý sliz. Musel sa mi dostať na podrážky, keď som utekal
sem. V náhlivosti som skontroloval podlahu chodby a Seahoin sa na
mňa zmätene pozerala. Sliz bol po celej chodbe, tiahol sa od
jednej kajuty ku druhej. Ak táto naga prišla oknom, potom tu
musela byť ešte minimálne jedna.
Vrhol som pohľad na
Seahoin, ktorá tiež pochopila, čo sa tu deje.
„Musíme nájsť
Mugreasa.“ vravela, kým vo svojej posteli niečo hľadala.
„Prečo práve jeho?“
bol som zvedavý.
„Jednoducho ho musíme
nájsť. Je to životne dôležité.“ Seahoin skoro kričala, akoby práve
umierala. Konečne vyhrabala spod vankúša veľký drahokam, s ktorým
aj nastúpila na palubu. Zelenkastý oválny drahokam, z ktorého
vychádzal ďalší čierny a ostrý. Uvedomil som si aký je drahokam
veľký, skoro ako celá moja päsť.
„Ďakujem ti, že si mi
zachránil život.“ Seahoin sa trochu spamätala zo strachu. „Ale
teraz musím hovoriť s Mugreasom. Dôveruješ svojej princeznej?“
zahľadela sa mi do očí.
Nemohol som povedať
nie, ak keby som veľmi chcel. „Samozrejme.“
Išli sme po slizkých
stopách. Pohybovali sme sa v tme opatrne, moja palica bola
zhasnutá, aby sme nebudili zbytočnú pozornosť. Nevedeli sme, či je
na palube len jedna naga, alebo ich je viac. Nikto z nás nepovedal
ani slovo. Stačilo nám počuť iné zvuky.
Okrem búrky a hromov
duneli podpalubím Bloodwind výkriky. Bolo ich mnoho, desiatky.
Elfovia i elfky, nagijské syčanie a buchot o drevo niečím tupým.
Akoby celá posádka Bloodwind kričala. Výkriky bolesti, behali mi
zimomriavky po chrbte. Nevedel som, čo sa deje, čo sa deje
s ostatnými a ani som si nechcel predstaviť. Opäť sa mi v mysli
vybavil masaker v Silvermoone, nečakaný útok nagov.
Silný úder do môjho
boku ma vytrhol zo strachu a vhodil do beznádeje. Obrovský
nagijský vojak ma šľahol chvostom a ja som rozbil dvere jednej
z kajút. Na sekundu som stratil vedomie, skončil som na podlahe
s troskami dverí. Odvážil som sa pozrieť nahor ignorujúc tupú
bolesť v boku. Nado mnou sa týčil nagijský vojak, jeho hruď bola
ešte stále mokrá, asi práve vyliezol z vody. Vrazil do mňa
obrovskú kopiju. Ak by som pri sebe nemal svoju palicu už by som
bol mŕtvy. Zaprel som sa do nej a posunul sa kúsok vzad. Kopija
len o milimetre minula moju hlavu a odsekla mi len niekoľko dlhým
blond vlasov. Vojak udrel kopijou tak silno, že sa podlaha kajuty
podo mnou prepadla a ja som skončil o poschodie nižšie.
Kašlal som a zle som
videl. V kajute, do ktorej som spadol bola tma ako v rohu, ale
neodvážil som sa rozsvietiť si palicu. Nagijský vojak mohol mať
chuť zliezť dolu a dokončiť ma. Nepočul som ho. Asi si myslel, že
som mŕtvy. Teraz som si spomenul na Seahoin, ktorá išla so mnou.
Nevybral si teraz vojak ju na svoju kopiju? Stihla utiecť, keď ma
odhodil? Nechcel som si predstavovať elfskú princeznú, ako je
nabodnutá na nagijskú zbraň. Nie, to bola príliš depresívna
predstava, už aj tak stačil všetok ten krik elfov naokolo.
S ťažkosťami som sa
postavil na nohy. Opieral som sa o Sunlight a skúmal či nemám
niečo zlomené. Asi som mal len pomliaždené rebrá, ale to liečiteľ
spraví za chvíľu. Teraz sa budem len musieť opatrne hýbať. Len čo
budem teraz robiť? Loď je teraz prakticky vo vlastníctve nagov,
všetky tie výkriky bolesti. Naša výprava zlyhala. Zlyhali sme
a teraz nás zabijú a potom zničia Silvermoon. Je koniec rasy
krvavých elfov? Prežil vôbec ešte niekto na tejto lodi?
V podpalubí bolo zrazu podozrivé ticho, akoby všetci, čo doteraz
kričali boli už po smrti. Rozmýšľal som, či mi zostala nejaká
nádej. Ak Seahoin vravela, že treba nájsť Mugreasa. Síce som si
nevedel predstaviť, ako by nám hlavný mág mohol pomôcť, ale elfská
princezná svoj ľud nikdy neklamala. Musím nájsť Mugreasa, alebo
aspoň to čo z neho zostalo a možno nájdem aj Seahoin.
Sprievodcu na ceste
mi robila len moja palica. S ňou v rukách som sa cítil aspoň
trochu bezpečnejšie. Inak som cítil len strach a prázdnotu
Bloodwind. Loď bola v jednom okamihu mŕtva. Tmu prerušili
zelenomodré oči. Blikali a zakrádali sa v tme. Murloc si ma
nevšimol len vďaka tomu, že môj zápach prebíjal iný. Murloci sa
riadia výhradne čuchom a iné ich zmysly sú druhoradé. Snažil som
sa čo najviac skrývať v tieňoch a obísť murloca, ktorý sa zohol
k niečomu na zemi. Nebol sám, pred ním tam boli už ďalší dvaja.
Nevydal som jediní zvuk a presúval sa pomaly okolo murlocov.
Mľaskavo požierali mŕtvolu krvavého elfa, celé jeho telo bolo
znetvorené od zubov a nagijských zbraní.
Murloci a nagy sa
takto nesprávajú. Chovali sa ako nemŕtvi, žrali mŕtvoly a bezhlavo
vraždili. Akoby ich niečo vyviedlo z kontroly, stali sa z nich
neovládateľné monštrá. Môj názor len potvrdili kusy končatín
rozhádzaných ďalej po chodbe. Mäso páchlo po rybacine. Kusy
výpravy krvavých elfov sa všade váľali ako kusy odpadu. Bolo mi na
zvracanie. Cákance krvi rozprskané po stenách dodávali temnej
atmosfére ešte viac na drastickosti. Dvíhal sa mi žalúdok, keď som
si pomyslel, kto mohli byť títo elfovia, moji priatelia. Všetci
moji priatelia vlastne boli na tejto lodi. Pichlo ma pri srdci,
prišla na mňa zvláštna úzkosť. Čo ak sú už všetci mŕtvi?
Ďalší krik. Už som,
že som tu sám. Krik bol tlmený, akoby niekto osobe, ktorá ho
vydávala zapchával ústa. Nerozmýšľal som, či narazím na nagy.
Vrazil som do dverí, spoza ktorých krik vychádzal a ocitol som sa
tvárou v tvár Nertuidovi. Krvavý elf sa na mňa pozeral ako na
prízrak. Za ním stál liečiteľ Nua’fejl sa skláňal nad Jeollin
a držal jej ruku na ústach, aby nekričala. Nertuid by stál
s otvorenými ústami donekonečna, ak by sa Nua’fejl neobrátil
a nezvrieskol na neho.
„Nertuid, ty idiot!
Povedal som ti, aby si tie dvere zabarikádoval!“ liečiteľ bol
neuveriteľne nahnevaný a na tvári mal zúfalý výraz.
Nertuid okolo mňa
neohrabane prešiel a dvere podoprel drevenou kladou. Odskúšal ich
a potom ich spevnil ešte jedným drevom. Nua’fejl mi nevenoval
pozornosť, sústredil sa na Jeollin, ktorá mala v chrbte nepeknú
hlbokú ranu. Zo zakrvaveného boku jej vytŕčali rebrá. Strašne
kričala od bolesti a Nua’fejl mal viac práce s tým, aby jej
zabránil kričať na plné hrdlo ako v jej ošetrovaní.
Ako tam Jeollin
ležala a zmietala sa v ukrutnej bolesti, celý masaker, ktorý
prebiehal na lodi mi pripadal ešte viac reálnejší. Kusy tiel,
ktoré som našiel boli príliš neosobné, ale teraz, keď som videl
jedného z mojich priateľov trpieť prestal som racionálne uvažovať.
Civel som na dieru v jej boku a predstavoval som si ako skončím
ja. Na lodi bolo mnoho nagov, ale neukázali sa mi. Niekto povedal,
že najviac sa bojíte toho, čo nie je vidieť. Mal pravdu. Videl
som, že Nertuid má tiež ten istý pocit ako ja. Potil sa a klepal,
s pokrčenými kolenami sa opieral o stenu, ledva sa dokázal udržať
na nohách. Nua’fejl jediný z nás nestratil rozvážnosť a plne sa
venoval rane na Jeollinom boku.
„Čo tu robíš?“
povedal Nua’fejl a snažil sa zaceliť ranu, z ktorej neustále
tiekla krv. Nedarilo sa mu, mäso sa za každým liečivým kúzlom,
ktoré povedal rozleptalo a nedržalo pokope, určite to bol jed
draka praskavca, ktorý ju tak poranil
„Ja...ja...ja som...“
začal som koktať a rozmýšľam som ako sa vôbec volám.
„Mal si utiecť.“
hlesol Nertuid.
V tom sa mi vybavila
Seahoin a jej zúfalá prosba, aby sme našli Mugreasa. Áno, to tu
robím, hľadám hlavného mága.
„Mal som nájsť
Mugreasa...“ povedal som skoro šepkom.
„No tu nie je. Choď
preč zadnými dverami, dostaneš sa ku schodom na vyššie poschodie.“
poradil mi nahnevane Nua’fejl.
Nagijský trojzubec
vrazil do zabarikádovaných dverí. Všetkými v miestnosti trhlo.
Nagy začali trieskať svojimi zbraňami a snažili sa dostať do
miestnosti. Simultánne sme sa s Nertuidom roztriasli. Nagy syčivo
kričali ako blížiaca sa zákerná smrť.
„Zmiznite! Ja sa
musím o ňu postarať.“ Prikázal nám Nua’fejl.
Neuvažoval som, či tam on zostane sám,a lebo nie. To ma vtedy
vôbec nenapadlo. Vybehol som von zadnými dverami a Nertuid ma
nasledoval. Našiel som schody a ocitol som sa na podlaží, z
ktorého som pred chvíľou spadol dole. Predo mňou i za mnou bola
tma prerušovaná len cákancami krvi.
Nertuid mi v behu asi
nestačil, alebo sa niekde stratil.
Výkrik
Jeollin doletel až ku mne. Tentokrát vykríkla naplno. Prestal jej
Nua’fejl zapchávať ústa,
alebo zakričala od novej bolesti? Nagy sa už určite dostali k do
zabarikádovanej miestnosti. Neveril som, že úzkosť, ktorú som
pociťoval môže ešte narásť. Jediní živí elfovia, ktorých som
stretol boli asi po smrti a ja som cítil, že ma čaká to isté.
Nechajú ma trpieť ešte hodinu, dve, kým ma nájdu a dorazia?
Bezcieľne som blúdil
po lodi Bloodwind. Spoločnosť mi robila len smrť, krv a nagijský
sliz. Zabúdal som na krásy lesov a pomaly upadal do hlbokej
depresie. Utekať sa javilo bezpredmetné, určite sú všade naokolo,
mal som len šťastie, že som na nich ešte nenarazil. Mohlo to byť
znamenie, že mám ešte žiť? Z kopy ďaľších mŕtvych tiel na mňa
niekto potichu zvolal:
„Tingoll...Tingoll...“
Tul’kol stále žil.
Pribehol som k nemu a vytiahol ho z hromady tiel. Bol prekvapivo
ľahký. Odvliekol som ho ďalej od masakru a podoprel jeho hlavu
o moje kolená. Až teraz som si všimol, že bol taký ľahký preto,
lebo mal obidve nohy odtrhnuté od tela. Z miesta kde mali byť nohy
mu trčali len ochabnuté cievy a kusy zaschnutého mäsa. Neviem ako
dlho tu ležal, ale už takmer vykrvácal.
„Nagy...nagy
nás...zaútočili.“ snažil sa mi povedať Tul’kol kašľajúc krv. Život
z jeho hlasu sa vytrácal každou sekundou.
„Ja viem, priateľ.“
zašepkal som ukľudňujúco a snažil som sa potlačiť žiaľ. Tul’kol mi
zovrel ruku všetkou silou, ktorú ešte v sebe mal a skoro nečujne
povedal:
„Sľúb mi...sľúb, že
Silvermoon...Quelthalas...že nepadne.“ Jeho posledné slová mi
neustále zneli v hlave. Položil som jeho bezvládnu hlavu na
podlahu a v starovekej elfštine som sa pomodlil nad jeho telom
niekoľko modlitieb.
Kiež by som mal čas
a možnosť ťa pochovať, priateľ môj. Bodaj by sme sa nikdy nevydali
na túto plavbu, bodaj by nagy nikdy nezaútočili na Silvermoon.
Preklínal som deň, kedy sa temní elfovia zmenili na tie ohavné
bytosti. Naplnil ma hnev a smútok. Tul’kol bol mŕtvy a ja som
túžil zabiť tých, ktorý mu to urobili. Zabiť všetky nagy na
palube. Opäť som si uvedomil, že mám stále pri sebe Sunlight, moju
magickú palicu. Bol som odhodlaný spáliť celú loď so sebou aj so
všetkými nagami. Musím ísť von na palubu a tam povedať posledné
zaklínadlo v mojom živote.
Pozrel som sa na kopu
mŕtvych tiel. Nebola žiadna nádej. Mugreas bol jednou z mŕtvol.
Tak nagy zabili aj hlavného mága krvavých elfov. Nádej sa
stratila, neviem, čo Seahoin plánovala, ale ak mal byť Mugreas
kľúčom k našej záchrane, tak sme odsúdení k záhube.
Zabrániť pádu
Silvermoonu, to sa nedalo. Veľmi by som ti to chcel sľúbiť,
Tul’kol, ale pravdepodobnosť, že sa odtiaľto dostanem živý je
nulová. Naša výprava zlyhala. Jediné, čo ešte môžem je poslať
Bloodwind aj s nagami do hlbín oceánu, kde patria. Tul’kol,
Mugreas, určite aj Jeollin a Nua’fejl.
Všetci mŕtvi a to boli len špičkou ľadovca.
Nazúrení som vyšiel
na palubu. Búrka zmietala s palubou Bloodwind, celá bola klzká od
dažďa, čo ju neustále bombardoval. V priebehu pár sekúnd som bol
úplne mokrý. Na palube nebol nikto okrem mňa, nevidel som nikoho
živého.
Vtákovec vyletel nad
palubu z boku lode, kde som ho predtým nevidel. Tenký lietajúci
plaz bojoval som silným vetrom, aby sa udržal vo vzduchu Napínal
kožené blany na krídlach a mykal tenkým modrým chvostom, aby sa
nejako ukorigoval. Napriek problémom, ktoré mal s balanciou sa
opovážil na mňa zaútočiť. Vychrstol kus zelenej tekutiny, ktorý
pristál na palube vedľa mňa. Drevo tekutina prežralo a v palube
zostala len prázdna diera. Všetky tieto nagijské beštie pľujú
kyselinu?
Ferie, thusm,
mefla, kasps. Z palice vyšľahla ohnivá guľa úctyhodnej
veľkosti. Vtákovec nestačil zmeniť svoju pozíciu aj vďaka silnému
vetru a guľa ho trafila. Zmenil sa na tlejúcu kopu popola, ktorá
našla svoje miesto vo vlnách oceánu. Už ma nič nebude rušiť.
Vyšiel som na
najvyššie miesto paluby ku kormidlu. Na ňom visel mŕtvy kapitán
lode Loweip. Kormidlo ho prepichlo na viacerých častiach tela,
nepochybne k jeho smrti prispeli nagy. Bol to otrasný pohľad, ale
dnes som zažil aj horšie veci. Mysľou mi preblesklo telo Tul’kola,
beznohé a celé krvavé. Jeho krv mi z rúk pomaly zmýval dážď a ja
som sa pripravil na náročné zaklínadlo. Bol som niekoľko sekúnd
pred jeho vyrieknutím, keď som na palube zaregistroval pohyb.
Najprv som si myslel,
že to bude ďalšia naga, ale nepohybovala sa plazivo. Keď sa viac
priblížila, bolo jasné, že je to elfka. Dlhé blond vlasy boli
jasným znakom. Priblížila sa natoľko, že som jej videl do tváre.
Seahoin. Ako je možné, že to prežila? Bola veľmi vystrašená, ale
akoby udalosti, čo sa tu diali príliš nevnímala. Zdalo sa, že sa
bojí o niečo iné ako o svoj život, možno Silvermoon.
„Kde je Mugreas?“
bola prvá vec, ktorú mi povedala.
„Mŕtvy.“ povedal som
ticho.
V Seahoininých očiach
sa zjavilo zúfalstvo. „Určite? Videl si ho?“
„Nagy ho roztrhali.“
Seahoin uvažovala.
Premýšľala tak urputne, že ma jej mozgové závity začali páliť
v mysli. Napokon sa jej na tvári usadil výraz typu – Nech už bude
ako bude...
„Musíš si zobrať
tento artefakt.“ Zložila si z krku zeleno-čierny drahokam
a zavesila ho mne okolo krku.
„Ale, čo, prečo?“
pýtal som sa nechápavo.
„Počúvaj ma veľmi
pozorne.“ povedala Seahoin ukľudňujúcim hlasom. To čo sa chystala
povedať myslela smrteľne vážne. „Musíš nájsť Illidana. Musíš. Si
naša posledná nádej.“
Jej slová mi
rezonovali v hlave. Teraz, keď som sa chystal so všetkým skončiť,
mi elfská princezná povie, že som posledná nádej svojho ľudu. Môj
postoj sa opäť raz zmenil. Nájsť Illidana mi pripadalo rovnako
dôležité, ako na začiatku výpravu. Ale aké mám šance sám proti
Northrendu obrnenom nepriateľmi? Prezrel som si drahokam na krku.
Sálalo z neho niečo upokojujúce. Cítil som sa tak dobre, ako noc
predtým, ako na nás zaútočili nagy.
Pri pohľade na
drahokam som zabudol na Seahoin. Už nestála pri mne. Bola na kraji
paluby, pri zábradlí. Bez jediného slova, bez jediného výkriku
skočila do oceánu. Bolo to také neuveriteľne zúfalé, že sa môj
krik: „Nieeee!“ ozýval ešte dlho potom ako Seahoin skončila vo
vlnách oceánu, nevedel som sa z toho spamätať. Prečo skočila dolu?
Ak som bol jediná nádej, nemala sa držať pri mne? Elfská
princezná, krásna Seahoin...
Hrubé kvílenie,
odporný zvuk vychádzajúci z hlbín oceánu. Vo výbuchu slanej vody
vyšiel z oceánu obrovský drak. Videl som mu len modrastú hlavu
a dlhý krk. Vodný wyrm. Nevedel som, že nagy majú moc nad takými
bytosťami. V nemom úžase som sledoval ako wyrm napol blanité
laloky za hlavou a vydal ďalšie kvílenie. Otvoril papuľu plnú
ostrých zubov a zakusol sa do Bloodwind. Loď sa zlomila na dve
polovice ako špáratko. Toto bol koniec lode Bloodwind a všetkých
elfov v jej podpalubí. Mňa wyrm odmrštil do oceánu, kde pred
chvíľou skončila Seahoin. Vo svetle bleskom, praskote lode
Bloodwind a majestátnom kvílení vodného wyrma sa spadol do oceánu.
Zlyhali sme.
|