Warcraft VI
Mágia Trpaslíkov
Dlhý pás stôp vyrytých v stále sa zdvíhajúcej hladiny snehu sa za
mnou tiahol ako nekonečná stonožka. Myslel som si, že samotný
kontinent sa musel už minimálne dvakrát zväčšiť, pretože som sa
pred pár hodinami snažil vzhrabať zo zeme nejaké korienky, no po
dvoch metroch snehu som sa prekopal len ku ďalšiemu snehu, od tej
chvíli neustále snežilo a pri pohľade na oblohu to nevyzeralo, že
prestane. Všade len šedé a čierne nepríjemne sa tváriace mraky. Už
som sa ani neobzeral za seba, pretože mi každou sekundou klesala
nádej, že sa dostanem do nejakých obývaných miest. Toto bola len
holá snehová pláň, taká obrovská, že som sa cez ňu boril už štvrť
dňa a stále som ani len nedovidel na jej koniec. Začal som
uvažovať, či je vôbec nejaký koniec.
Tri dni
som sa teperil prekliatym Northrendom, dúfajúc, že nájdem cestu
z tohto odporného miesta. Nejedol, piť čo sa mi rozpustilo na
jazyku trochu snehu napáchnutého nemŕtvymi a nagami a na spánok
som ani nepomyslel. Oheň, pri ktorom by som sa mohol vyspať nebolo
z čoho založiť a i tak by prilákal nevítaných hostí a spánok
v snehu by mohol byť môj posledný, možno by o tisíc rokov našli
moju zmrznutú mŕtvolu a vystavili by ju v Silvermoone ako
historickú pamiatku. Bol som na pokraji svojich síl, uvedomil som
si, že jediný dôvod, prečo som si tak spokojne chodil po
Northrende bol domnelý drahokam, z ktorého sa vykľul Sargerasov
prs, ten mi dodával všetku silu. Teraz, keď je preč som odsúdený
na smrť.
Ak by
ste sa ocitli pred nekonečnou priepasťou a za vami utekalo tisíc
zbesilých ghúlov skočili by ste do priepasti v nádeji, že
dopadnete do príjemne chladnej vody, alebo by ste sa postavili
čelom istej smrti? Možno boli obidve cesty, cestami záhuby, no mne
sa vlievali do jednej beznádejnej púte. Nevládal by som sa
postaviť ani močiarnej žabke, nieto nage v plnej zbroji. Chcel som
zatvoriť oči a spať, spať ako len dlho to pôjde. Viečka sa mi
zatvárali...
„Nezaspávaj!“ zjačal na mňa hlboký hlas.
Strhol
som sa a začal sa prekvapene obzerať v snehovej búrke, kto to na
mňa kričí, až potom mi došlo, že sa hlas ozýva v mojej hlave.
„Nemôžeš
zaspať. Zamrzol by si behom pár minút.“
„Čo ešte
chceš?“ zalomil som rukami a slzy zúfalstva mi zamrzli v momente
ako sa mi skotúľali po lícach. „Odsúdil som tento svet k záhube,
oslobodil som Illidana a všetko kvôli tebe! Zabil by som ťa, ak by
som ťa len videl.“
„Práve
naopak. Možno si tento svet zachránil.“ zadunel hlboký hlas
v mojej hlave.
„Tým, že
som vypustil na tento svet zradcu temných elfov, vodcu nág?“
kričal by som, no samotný zvuk mojich slov mrzol vo vzduchu
a okamžite zapadal snehom.
„Neexistuje len dobro a zlo, čierne a biele. Časom to pochopíš.“
Obával som sa, že toho času mi veľa nezostáva. „Nemôžeš sa vzdať.
Potrebujeme ťa, takisto ako sme potrebovali Illidana.“
„Už
nebudem časťou žiadnych temných spiknutí. To radšej umriem.“
„Ak sa
budeš takto síliť, tak určite. Tvoja magická energia slabne,
nebudem môcť udržovať spojenie príliš dlho. Podstatné je, aby si
sa nevzdával, ešte budeš dôležitý.“
„Odmietam byť dôležitý. Chcem si sadnúť pred krb s horúcim čajom
a knihou v starej elfštine, ktorú by som čítal tri roky a mal
kľud. Nie som hrdina, som len krvavý elf, ktorý vie nejaké to
kúzlo, obdivuje lesy a rád sa napije kvalitného vína. Nechcem, nie
nie, nebudem vás robiť bábku, nie...“ opakoval som to ako šialený.
Keď tak nad tým uvažujem určite som začal šalieť, to urobil ten
prekliaty Northrend. Videl som len hmlisto, nohy sa mi začali
podlamovať.
„Je to
nesmierne dôležité, aby si to nevzdával. Posledná vec, na ktorú ti
zostáva mágia je, aby som sa ti ukázal a pochopíš, prečo je to
také dôležité.“ Ako hlas v mojej hlave povedal, tak aj spravil. Na
dve sekundy sa mi v mysli zjavila podobizeň môjho sprievodcu
naprieč Northrendom a ja som posledný kúsok vedomie v sebe
spotreboval na to, aby som pri tom pohľade neodpadol. Démon
z mysle mi zmizol tak rýchlo ako sa tam zjavil, zanechávajúc
nezmazateľnú spomienku.
Plazil
som sa pár metrov, necítil som si ani jednu časť svojho tela,
nevnímal som svet okolo seba. Asi som začal blúzniť, počul som
mená svojich priateľov, vznešený elfský jazyk, dokonca som videl
aj tváre krvavých elfov. Bol som v nebi? Vo večnom raji, kde opäť
stretnem svojich priateľov? Zamdlel som.
***
Celý
Lordearon ležal v troskách, tlejúce telá a ruiny kedysi prekrásnej
civilizácie ľudí a na ich vrchole stála Sylvanas. Kedysi vznešená
elfka zo Silvermoonu a teraz... už len tieň skutočnej osoby,
nemŕtva lukostrelkyňa s jediným cieľom v tomto bezduchom živote,
mala už len pomstu.
Zatratení získavali na sile, každým dňom bolo v Lordearone viac
nemŕtvych a menej ľudí. S každým mŕtvym človekom pribudol do rád
Zatratených nový vojak. Sily Sylvanas už prečili v počte
zostávajúcu Pohromu, ktorú viedol Kel-Thuzad. Darilo sa im dobre,
no včera sa zjavila nová hrozba, dávno zabudnutá, Sylvanas si
o ňom už dávno myslela, že je mŕtvy, už dvakrát ho Arthas zabil,
na druhýkrát do jeho srdca bodol Mrazivý Smútok a predsa...
MelGanis včera vpochodol do Lordearonu s armádou nemŕvych tak
obrovskou, že zrovnala Pohromu aj posledných ľudských paladinov
a usadil sa priamo v Stormwinde. KelThuzad nebol v tom čase
v meste, tak utiekol masakru. Keď to Sylvanas zvedovia oznámili
zúrila, že ten sviniar MelGanis nezabil aspoň jedného z jej
úhlavných nepriateľov.
Smtonošky a nekromanti sa zoradili pred jej zámkom a chystali sa
pochodovať na Lake Modan, Sylvanas trpaslíci rozčuľovali už za jej
elfského života a teraz ich mohla pekne bez výčitiek zmasakrovať
a ešte viac posíliť svoju armádu. Obzrela sa za seba, kde päť
smrtonošiek stálo v cípoch pentagramu a v jeho strede bol obrovský
démon, mal zatvorené oči.
Sylvanas
nechápala mágii a nikdy sa ju ani nesnažila pochopiť, jej doménou
boli tiene, luky a jedy, viac ju nezaujímalo. Nedokázala pochopiť,
čo môže byť také skvelé na všetkých tých čarovných formulkách,
rituáloch, vyvolávaní a tone kníh s nepochopiteľnými znakmi. Preto
ani nevedela, že pri takomto rituály by nemal byť nikto rušený. No
ona drzo na démona zvolala: „Už si konečne hotový?“
***
„Preberá
sa.“
„Konečne, myslel som si, že tu bude ležať ako kus kameňa naveky.“
„Každý
z nás by bol rád, ak by tú snehovú búrku vôbec prežil.“
„“Ja by
som si kľudne v jej strede postavil dom a vychoval tam svoju
rodinu.“
„Trpaslíci...“
Rozlepil
som viečka s takou ťarchou, akoby vážili tonu. Uvidel som
rozmazané obrazy niečoho, čo sa po chvíli zaostrovania ukázalo ako
Cuil-men, Hyil’mu a nejaký bradatý tvor, až po chvíli uvažovania
mi došlo, že je to trpaslík.
„Tingoll!
Taká som rada, že si nažive!“ zvolala Hyil’mu a hodila sa mi okolo
krku.
Cuil-men
ju odstrčil jemne nabok, aby mi dovolil opäť sa nadýchnuť. „Nechaj
ho vyýchnuť. Chudák, je rád, že sa prebral a ty ho ideš zadusiť.
Som rád, že si opäť medzi nami živými.“ priateľsky sa usmial
Cuil-men a stisol mi rameno.
„Cuil-men,
Hyil’mu…“ nedokázal som nájsť slová radosti a šťastia, že opäť
vidím priateľov, o ktorých som si myslel, že sú už dávno mŕtvi.
Nakoniec som iba povedal: „Koľko som bol v bezvedomí?“
„Päť
dní.“ odvetil Cuil-men. „Už sme začali strácať nádej.“
„Quickbullet
pripravil nejaké horúce odvary a ja som sa o teba celý čas
starala. Vedela som, že sa preberieš.“ radostne vravela Hyil’mu.
„Ďakujem.“ povedal som ako najmilšie som vládal. „Kto je
Quickbullet?“
Trpaslík, ktorý bol doteraz ticho, lebo vedel, že konverzácia sa
ho netýka spustil tak rýchlo, akoby sa bál, že mu jeho časť
dialógu niekto ukradne: „Quickbullet, prvý vyzvedač bývalej
Muradinovej výpravy, práve v službách poručíka Georga.“ podal mi
hrubú trpasličiu ruku plnú mozoľov a spod hustej čiernej brady
vykúzlil niečo ako úsmev. „Som najlepší lovec a prieskumník
v celom Northrende. Čo vôbec nie je odvážne tvrdiť, pretože sú tu
iba nagy, ktoré dokážu uloviť maximálne sardinky a nemŕtvi, tí by
sa nevedeli ticho zakrádať ani pri hluku trpasličieho koncertu.“
Podávanú
ruku som rozpačito prijal a spýtal som sa: „Ako ste sa tu všetci
dostali a kde to vlastne sme?“
„Vo
Vlčom dole.“ povedal Cuil-men.
„Je to
jeden z mnohých vchodov do tunelov pod Northrendom. Schovávame sa
tu od zrady toho podliaka Arthasa a Muradinovej smrti, nech jeho
duša nájde cestu do haly našich otcov a hoduje s nimi do konca
vekov.“ rýchlo vysypal Quickbullet.
„Hneď
potom ako si od nás odišiel v jedálni na Bloodwind, sa na lod
dostali nagy a všetci sa skrývali v kajutách, no ja som povedala,
že musíme ísť na palubu...“ hovorila Hyil’mu.
Cuil-men
ju zastavil: „Prosím ťa, tvoju verziu tohto príbehu som počul už
tisíckrát a zakaždým je dlhšia. Viem, že si doteraz spal Tingoll,
no nemal by si sa siliť. Odpočiň si ešte a potom za tebou prídeme
a všetko ti dopodrobna vyrozprávame.“
„To bude
najlepšie. Taký elf ako ty nemá bohvieakú výdrž v mrazivých
podmienkach a mohol si utrpieť aj nejakú psychickú ujmu a spánok
je preto veľmi dôležitý.“ Netušil som, či ma Quickbullet chcel
uraziť, alebo je len starostlivý.
„Dobre,
budem na vás čakať.“ odvetil som pobavene.
„Ahoj.“
Povedala na rozlúčku Hyil’mu a pobozkala ma na líce. Potom všetci
traja odišli a nechali samého.
Vôbec sa
mi nechcelo spať, síce som sa cítil celý polámaný, no nemohol som
znovu zaspať. Bol som vzrušený z toho, že som našiel svojich
priateľov, či oni skôr našli mňa a som niekde v bezpečí, teda
aspoň v to dúfam ak je v Northrende vôbec nejaké bezpečné miesto.
Obzrel
som si izbu, v ktorej som sa nachádzal. Teda ak sa to vôbec dalo
nazvať izbou. Steny boli vytesané do zľadovatelého kameňa, ktorý
z nejakého neznámeho dôvodu nebol až tak studený ako sa javil,
inak by som asi zamrzol. Vybavenie tvorila posteľ narýchlo zbitá
z kusov rozpadajúceho sa dreva vystlatá niečím, čo vzdialene
pripomínalo slamu i keď som uvažoval, kde by preboha mohli v Northrende
zohnať slamu. Druhým a posledným kusom nábytku bola skriňa
z dreva, ktorú niekto stĺkol dohromady tak rýchlo, že pozabudol na
klince. Keď som ju otvoril zívala prázdnotou, len na jej spodku
boli kožušiny z mne neznámych príšer behajúcich po Northrende. Už
teraz vyzerali strašidelne, nepotreboval som vidieť ani tú vec,
ktorá ich mala predtým na sebe.
Opustil
som svoju izbu a ocitol som sa na úzkou chodníčku, ktorú viedol
dole okolo stien okrúhlej jaskyne. Pomaly sa zvažoval dolu a ja
som míňal veľa izieb podobných tej mojej. Trpaslíci si tu urobili
provizórne obydlie. Bolo vidieť, že vybavenie, ktoré tu mali
postavili len preto, že ho rýchlo potrebovali a umelecká hodnota
išla v tomto prípade dočerta. Malé izbové výklenky vytesané do
stien jaskyne slúžili ako miesta na spanie (vyrušil som pár
trpaslíkov zo spánku, ktorý frflajúc niečo o elfskej nevýslovnej
drzosti sa otočili na druhý bok a pokračovali v spánku) alebo
skladovacie priestory pre zbrane, kožušiny a sušené jedlo, tak
dôležité pre prežitie v týchto nehostinných podmienkach.
Na samom
spodku jaskyne bola veľká hala, v jej strede bola vytvorená
provizórna zasadacia miestnosť a na pňoch sedelo asi desať
krvavých elfov, ktorí vytŕčali pomedzi smiešne malých trpaslíkov.
Na jednom pni stál majestátny trpaslík a niečo s vervou
vysvetľoval, ostatní lipli na každom jeho slove. Bez okolkov som
sa posadil ku Hyil’mu a vypočul si Cuil-menovu poznámku: „Vedel
som, že ťa v tej posteli ani stádo divých orkov. Sadni si
a pozorne počúvaj.“
Trpaslík, ktorý rozprával mal na sebe dôstojnícku zbroj z Ironforge,
žiadny iný prítomný trpaslík ju nemal a hovoril: „...keď mi
Quickbullet oznámil, že Arthas presúva svoje vojská na východ
cesta k Ľadovému trónu bude relatívne voľná. Navrhujem, aby sme
prichystali zásoby a pokúsili sa uskutočniť náš plán. Pamätajte,
máme len jeden pokus, preto chcem, aby výbava pre našich elfských
priateľov bola bezchybná. Rozumiete?“
Ostatní
trpaslíci nie príliš nadšení našou prítomnosťou súhlasne
pokyvovali hlavami.
„To je
Georg, poručík z Ironforge. Velí tejto skupine trpaslíkov.“
pošepkala mi Hyil’mu. Už len z pohľadu bolo vidieť, že trpaslíci
k nemu chovajú rešpekt, jeho velenie ich udržalo doposiaľ nažive.
„Vidím,
že naša spiaca princezná sa prebudila.“ povedal Georg hneď ako ma
zbadal. Ostatní trpaslíci sa potichu chechotali, no pri pohľade na
Georgov káravý výraz okamžite prestali. „Priateľu, moje meno je
Georg Tearchain, rád ťa spoznávam.“ zoskočil z pníka a podal mi
mohutnú ruku, jeho hlava mi siahala sotva po hruď.
„Tingoll.“
odvetil som nesmelo.
„Nemusíš
sa namáhať, tvoji priatelia mi o tebe všetko povedali, hneď ako
sme ťa našli vonku zaviateho v snehu. Urobil si im veľkú radosť
a aj nám. Nepochybujem, že sa za tvojím vyčerpaným príchodom do
Vlčieho dolu skrýva zaujímavý príbeh a rád by som si ho vypočul.“
„Viete,
ja by som rád...“ otáľal som.
„Najskôr
by si sa chcel podeliť iba s priateľmi.“ dokončil za mňa Georg.
Pozrel sa mi hlboko do očí (čo pre jeho výšku bolo dosť ťažké)
a ja som ztuhol od dôvery a úcty, ktorá z jeho pohľadu sálala.
Obvykle má elfský pohľad na ľudí presne tento účinok, no tu to
bolo opačne. „Zachránili sme ti život, starali sme sa o teba
a hoci nám nezostáva priveľa zásob ochotne sme sa s nimi podelili
s tebou i tvojimi priateľmi. Nemyslíš, že si zasluhujeme tvoju
dôveru a tvoj príbeh?“
„Nuž
teda dobre.“ hlesol som a pustil sa do rozprávania. Nikdy som
nebol dobrý rečník, no moje slová trpaslíkov očividne zaujali.
Rozprával som svoj príbeh od búrky na lodi, lebo zvyšok im už
určite ostatní krvaví elfovia povedali. Po opise hrôz, ktoré sa
odohrali na Bloodwind, keď už ostatní vyskočili, som im povedal
o drahokame, ktorý mi zverila Seahoin (to, že to bola vlastne
Vashj som zatajil, aby som to potom vybalil v grandióznom finále).
Pri opise elfských dôstojníkov, ktorí sa pre nedostatok mágie dali
na kanibalizmus všetci ticho zhíkli a Hyil’mu ma chytila za ruku
(až teraz som si uvedomil, že ma potom nepustila až do konca
rozprávania). Povedal som im ako som oslobodil Kielmnu, našiel
Guldanovu lebku, bojoval proti nemŕtvym, diablom pekelným
a nakoniec oslobodil Illidana. Vynechal som fakt, že mi pri tom
všetkom pomáhal neznámy hlas, lebo to znelo až príliš neuveriteľne
na to, aby to niekto bral vážne a nielen ako blúznenie. Konečne
som sa dostal k bodu ako ma Seahoin/Vashj oklamala a nechala
napospas mrazu Northrendu bez mojej magickej palice a že drahokam
bol vlastne Sargerasov prst.
„Sklamal
som svoj národ a celý Azeroth, oslobodil som pána všetkých nág.“
Povedal som nakoniec sklesnuto a čakal ako nado mnou vynesú
rozsudok smrti alebo aspoň vyhnanstva, pretože v ich očiach musel
môj príbeh vyzerať naivne a dôverčivo. Na moje prekvapenie Georg
Tearchain pomaly povedal:
„Urobil
si, čo si považoval vo svojej situácii za správne. Ja by som
urobil to isté, niekedy i najmúdrejší nemôžu vidieť cez intrigy
a pretvárku démonov tohto sveta.“ Ostatní trpaslíci po Georgových
slovách súhlasne pokyvovali hlavami a nepochybovali ani o jednej
myšlienke svojho poručíka. „Osobne ťa obdivujem, že si prešiel cez
všetky tie útrapy sám a vykonal si tak mnoho.“
„Ďakujem
vám pane.“ Vydýchol som si z úľavou, že to Tearchan vidí takto.
„Zaujal
ma ten drahokam, teda Sargerasov prst. Musí ísť o veľmi mocný
magický predmet.“
„To
dozaista je.“ potvrdil som.
„Ale
i nebezpečný. Nevedel som, že Sargeras zanechal svoje úlomky na
tomto svete. Až donedávna... Quickbullet si vypočul rozhovor dvoch
nág...“ rozmýšľal nahlas Georg.
„To je
pravda.“ pridal sa nadšene Quickbullet. „Nagy vlastnila mocný
artefakt s názvom Sargerasove oko, ktorý dokázal zničiť celý
Northrend. Temní elfovia ich však prekvapili a Oko zničilo. Takže
Oko nebol jediný kus Sargerasa v tomto svete.“
„Mohol
by mať Prst dostatok sily na zničenie Ľadového trónu, Swenn?“
Georg sa obrátil na starého trpaslíka.
Šedivý
starec bol najstarší z celej družiny. Neprítomne sa pozrel na
poručíka akoby sa len teraz prebral zo sna a spod dlhého rúcha,
ktoré patrilo trpasličím mágom vytiahol vrásčitú ruku, zamával ňou
a povedal: „Čo? Aha, prečo nie, prečo nie.“
„Vravel
som vám, že Swenn je trošičku pomalší.“ zašepkal Quickbullet
Hyil’mu a Cuil-menovi, tak že som to počul aj ja.
„Vďaka
tomu artefaktu by sme sa konečne zbavili Arthasa.“ Zadumal sa
Georg a na chvíľku sa ocitol vo svojich myšlienkach. „No dosť bolo
tvojich slov, Tingoll. Nech ti priatelia povedia, čo sa im
prihodilo.“
Rozprávania sa ujala Hyil’mu, ktorá sa očividne nevedela dočkať
kedy dostane slovo. Slová jej plynuli z úst rýchlo a nadšene, no
v podstate som sa nič zaujímavé nedozvedel. Keď ich more vynieslo
na mrazivú pláž, ona, Cuil-men a zopár ďalších sa začali brodiť
cez Northrend v snahe nájsť ostatných. Po dni už nevládali ďalej,
keď na nich natrafil Quickbullet počas jeho lovu na jelene.
Nadšený, že mu porozprávajú všetko, čo sa deje v Azerothe ich
priviedol do Vlčieho dolu a bývali tu doteraz.
„Sme tu
uväznení už zopár rokov. Po Muradinovej smrti sa Northrend stal
raj pre nemŕtvych a potom aj pre nagy a my sme sa odtiaľto neboli
schopní dostať.“ vravel Quickbullet.
„Pod
celým Northrendom vedie spleť chodieb a tunelov, tak sa snažíme
prekopať až do Azerothu.“ Hovoril Georg a bolo na ňom vidieť, že
ten plán považuje za...povedzme trochu pritiahnutý za vlasy. „Ale
krvaví elfovia nedokážu byť trpezlivý.“
„Nie sme
zvyknutí na sneh a mráz ako vy.“ oponoval Cuil-men. „Hovoril som,
že ak je tu tá možnosť, chceme sa odtiaľto dostať. A vašu
pohostinnosť si nesmierne vážime a ceníme.“ dodal rýchlo, aby
neurazil svojich hostiteľov.
„Existuje ešte iná možnosť, pre náš celkom zbytočná, no vy by ste
mohli vďaka nej ujsť. Práve sme to diskutovali s tvojimi
priateľmi.“ hovoril Georg. „Zo starých trpasličích archívov vieme,
že v jaskyni za Ľadovým trónom sa nachádza portál do Outlandu.
Mohli by ste sa ním dostať za vašim princom Kael’Thasom.“
„A ja
som chcel podoknúť, že portál musí byť určite prísne strážený.“
ozval sa Ciul-men.
„Nemŕtvi
by predsa nenechali tak dôležitú cestu do Outlandu nestráženú.“
pridala sa Hyil’mu.
„Predtým
ako ste prišli som vchod do tej jaskyne niekoľko dní sledoval.“
podelil sa Quickbullet o svoje skúsenosti z prieskumu. „Nepáchol
tam ani jeden kostlivec, podľa neporušeného snehu by som
odhadoval, že naposledy tam niekto vošiel približne pred
dvadsiatimi rokmi.“
„Ako
môžeš podľa snehu zistiť tak vzdialený čas?“ čudoval som sa.
Quickbullet sa ku mne bližšie naklonil: „Možno neviem ten váš
hókus-pókus no tento kraj za tie roky poznám lepšie ako ty vlastnú
matku.“ Trpaslíci radi zaťahovali do malých škriepok matky druhých
ľudí, pretože mali na ne veľa štipľavých narážok. Ja som sa radšej
tváril, že som tú poznámku prepočul.
„Ako som
hovoril, Arthas zhromažďuje svoje jednotky na presun a okolie
Ľadového trónu bude viac menej prázdne. Môžete tejto príležitosti
využiť a nepozorovane tam vojsť a dostať sa cez portál do Outlandu.“
Zamračil
som sa a opýtal som sa otázku, ktorá mi ležala v žalúdku: „Vieme
kam portál vedie? Myslím, že sa môžeme ocitnúť aj týždne pochodu
od Kael’Thasovej pozície, ktorú aj tak nebudeme poznať. Tým chcem
povedať, že vlastne nevieme kde prídeme a kam smerujeme.“ Krvaví
elfovia mi dali za pravdu mrmlaním a i trpaslíci sa tvárili, že na
mojich slovách niečo bude.
„Zásoby,
ktoré vám pripravujem by vám mali vydržať na dva týždne. A ak
chceš vedieť kam ísť neporadím ti. Osobne si myslím, že je to pre
vás lepšia voľba ako čakať tu s nami vo Vlčom dole, kým nás
nenájde Arthas alebo Illidan a vybijú nás.“ povedal zachmúrene
Georg Tearchain. Uvdeomil som si, že trpaslíci žijú v tom strachu
už niekoľko rokov a ako som sa neskôr dozvedel, zabili nespočet
hliadok nemŕtvych, len aby neodhalili ich skrýšu. Táto malá
skupinka trpaslíkov dokázala v tomto nehostinnom prostredí prežiť
tak dlho, že som nemal dôvod pochybovať o ich radách.
Cuil-men
i Hyil’mu na mňa ukradomky pozreli a pohybom očí vyjadrili tichý
súhlas, ktorý som im aj ja potvrdil. „Vyskúšame teda čo nás v Outlande
čaká.“
Georgova
tvár sa razom rozveselila a spoza hustej brady zviazanej do dvoch
vrkočov sa na mňa doširoka usmial. „Výborne. Príprava potrvá
niekoľko dní a pošlem s vami aj nášho najlepšieho prieskumníka.“
Quickbullet sa zo začiatku spokojne usmieval, no keď si uvedomil,
že je reč o ňom zaskočil sa. Georg pokračoval: „Zatiaľ sa u nás
cíť ako doma, Tingoll.“
Nasledujúce štyri dni som prežil v priateľskom prostredí Vlčieho
dolu a to hlavne vďaka jeho obyvateľov, ktorí boli jedni z mála
živých bytostí, ktoré sa ma v poslednej dobe nepokúšali zabiť.
Georg povedal, že nazhromaždenie zásob potrvá hodnú chvíľu a na
cestu do Outlandu nás dôkladne pripravia. V praxi to znamenalo, že
všetci trpaslíci v dole sa naháňali, aby priniesli čo najlepší
úlovok, alebo aby vyrobili čo najlepší kožený kabát pre nás,
zatiaľ čo my sme sa vyvaľovali a iba psychicky sa pripravovali na
cestu.
Všetci
behali, teda okrem piatich trpaslíkov. Tí sa neustále venovali
svojej práci vykopať tunel až do Azerothu. Ako mi povedal
Quickbullet: „Sú to tvrdí chlapi, nikdy sa nevzdali myšlienky, že
sa im ten tunel podarí vykopať a pracujú na tom vo dne v noci.
Kopú tak usilovne a hlboko, že ak sa im nepodarí dostať do Azrothu,
tak sa určite prekopú až do samotného pekla.“
Raz som
sa chcel prejsť na koniec tunela, čo kopali, no po poldňovej túre
som stretol jedného z trpaslíkov, ktorý v tuneli upevňoval trámy,
aby sa nezrútil a ten mi na otázku ako ďaleko je ešte koniec
povedal: „To vážne chceš ísť na koniec? Veľa šťastia, si asi vo
štvrtine svojej cesty.“ Za čím nasledoval hurónsky smiech a ja som
sa radšej vrátil späť do Vlčieho dolu.
„Podaj
mi prosím tri steblá ghúliej trávy.“ povedal Quickbullet sklonený
nad fľaštičkami so zapáchajúcou tekutinou. Boli sme v jaskynnej
izbe (či ako by sa to dalo nazvať), ktorá patrila Swennovi. Starý
mág tu mal kopec sušených byliniek a malých sklenených nádob, kde
miešal elixíry. Quickbullet sa od neho zopár vecí naučil a zavolal
ma, aby som mu ako mág pomohol pri výrobe nápojov, ktoré nám mali
pomôcť na našej ceste.
Keďže
som nemal najmenšie tušenie čo je to ghúlia tráva, odvetil som:
„Čo ti mám podať?“
Quickbullet sa na mňa prekvapene pozrel, pokrútil hlavou a zobral
si z neďalekého stola tri steblá odpornej čiernej trávy, ktorá
vyzerala ako stvrdnuté bahno a vhodil ju do fľaše, ktorá poslušne
zhltla trávu a zabublala, tekutina sa zmenila na farbu hniloby.
„Myslel
som si, že vy elfovia sa vyznáte v rastlinách.“
„Áno,
ale nie v takýchto. Toto hnusobstvo vidím poprvýkrát.“ s odporom
som pozeral na ghúliu trávu. „Nač bude ten elixír?“
„Proti
bolesti hlavy.“ ledabolo povedal Quickbullet.
„Raz ti
to zachráni život.“ zamumlal Swenn a zavrtel sa na pohodlnom
kresle, čo bol asi jediný normálne vyzerajúci kus nábytku v celom
Vlčom dole. Mračil sa na Quickbulleta a kritizoval ho za každú
chybičku, ktorú urobil, mňa si všimol len zriedka. Na Swenna som
si vytvoril názor, že je to starý blázon pred pár dňami. Slušne
som ho ako mladší (teda mladší, ja mám cez tristo rokov a tomu
trpaslíkovi práve teraz len tiahne na tristovku, no vo vizáži som
ja omnoho mladší) pozdravil: „Dobrý deň.“ Starý mág nereagoval,
o dve minúty sa n mňa prekvapene pozrel, akoby ma len vtedy zbadal
a povedal: „A ja mám na sebe ešte pyžamo!“ a odbehol kamsi preč.
V ten deň som ho zazrel ešte raz večer a mal oblečené čosi, čo
náramne pripomínalo župan.
„Nemám
z toho dobrý pocit.“ povedal som, keď Quickbullet ochutnával
toxicko zelený elixír, o ktorom tvrdil, že zvyšuje schopnosť
myslieť a potom i po namáhavom dni dokáže človek vymyslieť
brilantný plán ako postaviť mechanický zázrak.
„Myslíš,
že ja áno? Georg ma posiela na tú vašu výpravu... Niežeby som mal
niečo proti krvavým elfom, to nie preboha, no radšej by som zostal
tu, zo svojimi. Chápeš? Do Outlandu...sakra, odtiaľ prišli orkovia,
určite ich tam je plno...“ zúfal si Quickbullet.
„A kopec
nág, keďže tam má Illidan kráľovstvo.“ doplnil som.
„Miešaj
to poriadne!“ zabručal Swenn. Quickbullet sa prebral z predčasnej
depresie a potriasol s nádobkou tak, že sa tekutina v nej skoro
vyliala.
„Cením
si toho, že ideš s nami.“ povedal som.
Quickbullet sa pousmial: „Ďakujem. No nerobím to kvôli vám. Georg
mi dal rozkaz a ja ho nemôžem sklamať.“ povedal hrdo.
Swenn
vstal a vytrhol fľašku Quickbulletovi z ruky, akoby ani nevidel,
že ju vôbec niekto držal a postavil sa čelom k stene miestnosti.
„Čo to
robí?“ spýtal som sa Quickbulleta, lebo som vedel, že by mi Swenn
aj tak neodpovedal.
„Ide
poliať kvety.“ Povedal Quickbullet s nefalšovaným nadšením.
„Kvety?“
zamračil som sa a obzrel sa naokolo. „Veď tu žiadne nie sú. Ako by
mohli rásť v tomto mraze a snehu nejaké rastliny?“
„To je
jeden z dôvodov, prečo by sme Swenna nezavreli do starobinca, ak
by tu nejaký bol. On vidí aj to, čo iní nevidia, Swenn to volá
mágia.“ potom zašepkal: „Podľa ostatných je len nadaný a hlavne
vyšinutý bylinkár.“
Swenn
vylial obsah fľašky na stenu z ľadu a kameňa a vyrašili z nej
nádherné modro-biele kvety. S úžasom som hľadel na tú krásu, tak
nádherné kvety som nevidel, odkedy som odišiel zo Silvermoonu.
Podišiel som bližšie a chcel som sa ich dotknúť, no Swenn mi
pľasol po ruke a nahnevaným tónom vyhlásil: „Raz ti to zachráni
život.“
Všetko
bolo pripravené. Každý elf dostal obrovský vak, plný sušeného
mäsa, posilujúcich elixírov a teplých kožušín na chladné dni. Len
s veľkou námahou som opúšťal priateľské prostredie Vlčieho dolu.
Georg sa
s nami pred odchodom stroho rozlúčil: „Veľa šťastia priatelia,
nech vás bohovia sprevádzajú. Dúfam, že sa ešte stretneme.“
Pred
našim odchodom sa nekonala žiadna povestná trpasličia hostina, asi
preto, že všetko jedlo, na ktorom by sme sa mohli hostiť sme mali
nabalené vo vakoch. Bola to od trpaslíkov veľká obeta, najmä
preto, že poskytli svoje cenené zásoby elfom, ktorých nemali
príliš v láske. Za tento čin sa u mňa trpaslíci umiestnili na
prvej priečke úctyhodných národov.
Ja,
Cuil-men, Hyil’mu, ďalších sedem krvavých elfov, Quickbullet
a štyria trpaslíci, ktorí sa mali vrátiť potom ako prejdeme
portálom do Outlandu sa vydali na cestu. Po pár hodinách
neúnavného pochodu sa pred nami vztýčila silueta Ľadového Trónu,
skoro som zabudol aký je gigantický. Vražedných ľadových wyrmov od
minula ešte pribudlo a zúrivo poletovali okolo Trónu. Pod ním sa
zhromaždila nemŕtva armáda, ktorá mala mojím skromným odhadom
minimálne šesťtisíc jednotiek, a to som videl iba jej nepatrnú
časť. Modlil som sa, aby sme jej vyhli a cestou nenarazili ani na
jedného prekliateho nemŕtveho. Portál bol blízko.
***
Zahnívajúce armády tisícoviek nemŕtvych vojakov budili hrôzu
v každom človeku, len Arthas, ich najvyšší veliteľ, kráľ, ich boh
sa postavil pred túto armádu a naraz všade zavládol pokoj. Každý
lich, ghúl, nekromancer, hnus, diabol pekelný, ničiteľ či gargoyl
sa začal triasť. Nemŕtvi sa báli Arthasa, vedeli, že by stačil len
jeden zle vykonaný rozkaz a kráľ lichov by ich bez mihnutia oka
poslal naspäť do hrobu odkiaľ prišli.
Arthas
sa pousmial. I keď tu boli tisíce nemŕtvych vedel, že to je sotva
stotina síl, ktoré má k dispozícii. A to len v Northrende,
nevraviac o tom, koľko jeho posluhovačov zostalo v Azerothe pod
velením Kel’Thuzada. V poslednej dobe mal Arthas stále dôvod sa
usmievať, všetko prebiehalo presne tak ako si predstavoval.
„Dnes
nastal deň, kedy vyženieme nagy z Northrendu.“ zvolal a vyžiadal
si tak absolútnu pozornosť nemŕtvej armády. „Northrend patrí
Pohrome!“ kostlivci začali radostne hrkotať kosťami a ghúlovia
revali zo všetkých síl. „Choďte a zabite všetko živé, čo vám príde
do cesty. Nech nezostane na žive ani jedna naga.“
Dať
nemŕtvym do rúk absolútnu slobodu pri vraždení bolo ako vypustiť
dieťa v cukrárni. Vedel, že s neutíchajúcim nadšením nájdu vojaci
Pohromy každú nagu, ktorá sa v Northrende skrýva a vyrvú jej
vnútornosti z tela. Nekromanceri potom rozšíria rady nemŕtvych
o slizké nemŕtve nagy, Arthas nemohol stratiť. Hoci sa Illidan
vrátil sila nág sa nemohla rovnať jeho jednotkám. Hlavne potom ako
na nich kráľ lichov urobil pár zmien. O nagy je postarané, zostáva
ešte jedna vec.
Potom
ako nemŕtvi nadšene odpochodovali spod Ľadového trónu si nechal
Arthas k sebe zavolať jedného z jeho rytierov smrti.
„Môj
pane.“ Marcus, rytier smrti si pokľakol pred Arthasom a neodvážil
sa kráľovi lichov pozrieť čo i len na olovené čižmy. Bál sa, z Arthasa
od doby kedy sa vrátil poprvýkrát z vrcholku Ľadového trónu sálal
taký strach, že sa ho štítili i najväčší hnusovia. Nebol to len
strach, no hlavne gigantický rešpekt. Marcus videl Anubaraka ako
s obavami kráča k Arthasovmu trónu a to si myslel, že obrovský
chrobák sa nebojí ničoho na svete.
„Mám pre
teba úlohu, Marcus.“ povedal Arthas pokojne a založil si ruky za
chrbát. Mrazivý Smútok sa mu vynímal zastrčený v pošve na opasku.
„Splním
čokoľvek mi prikážete.“ odvetil poslušne Marcus.
„Výborne.“ Arthasove oči sa zaleskli, no Marcus to nemohol vidieť.
„Za Ľadovým trónom sa nachádza jaskyňa, v ktorej je portál do
Outlandu.“ Hoci Marcus nepovedal ani slovo, Arthas vycítil jeho
prekvapenie. „Viem o tom len ja a Anubarak a teraz ty. Je načase
expandovať. Zober si najlepších nekromancerov, akých máš pod
svojím velením a čo najviac povozov tiel, plne naložených. Keď sa
dostaneš do Outlandu, strať sa z dohľadu krvavým elfom a najmä
nagám. Rozširuj zástupy Pohromy, pokiaľ ti osobne nedoručím nové
rozkazy.“
Marcusovi sa zastavil už dávno stratený dych. Kráľ lichov poveril
práve jeho tak dôležitou úlohou. Ak uspeje Arthas ho dozaista
odmení, i keď Marcus aj trochu zneistel, lebo vedel, čo Arthas
robí s tými, čo nesplnia jeho rozkazy. Marcus vedel, že sa nemá
ďalej vypytovať a čo najrýchlejšie zohnať naložiť povozy tiel
a ísť, Arthas nerád čakal.
„Vykonám
ako ste povedali, môj vládca.“ Marcus sa sklonil ako to len
najhlbšie šlo a otočil sa na odchod, keď v tom Arthas za ním ešte
zvolal:
„Ak
narazíte na skupinku krvavých elfov a trpaslíkov ako chcú prejsť
cez portál, nechajte ich tak. Nezabíjaj ich, nechaj ich prejsť
a až po chvíli choďte za nimi. Mám s nimi iné plány a smrť v nich
ešte nie je.“
Marcus
uklonením prikývol a odišiel. Arthas vedel, že trpaslíci z Vlčieho
dolu sú už na ceste aj s krvavými elfami, že chcú nepozorovane
prejsť k portálu, dokonca vedel aký ťažký je Tingollov vak.
***
Neviem,
či mi trpaslíci nabalili do vaku ich zbierku kameňov, no bol taký
ťažký, že som ledva udržoval rovnováhu, aby som sa nenatiahol do
mrazivej snehovej prikrývky. Napriek tomu všetko išlo hladko,
cestou k jaskyni sme nenatrafili ani na jednu živú bytosť, čo bolo
ako povedal Quickbullet podozrivé, no ja som bol hlavne vďačný, že
sme nenarazili ani neživú bytosť.
„Už len
pár krokov a budeme v Outlande.“ Povedal Cuil-men, keď sme
vchádzali do jaskyne. Jej vstup bol taký veľký, že by v nej mohli
bývať draci a bez problémov by sa dostali v celých kŕdľoch dnu
i von.
„Je ten
portál aktívny?“ napadlo ma zrazu. Ideme tam a nakoniec by sme
zistili, že treba vykonať vyvolánie, zaklínanie, preklínanie
a kopec ďalších obradov na sprovoznenie portálu, čo by sa
nezaobišlo bez nevítanej pozornosti.
„Aktívny? To čo je?“ Quickbullet sa nevyznal v mágii tak ako ja
som vôbec nerozumel jeho stopovaniu a lovu.
„Či sa
dá cez neho prejsť?“
„Veď je
to portál, nie? Ten je urobený na to.“ povedal Quickbullet ako by
to bola najsamozrejmejšia vec na svete.
Asi
dvesto krokov od vstupu sme vošli do obrovskej jaskynnej haly
s rozlohou menšieho mesta. Nazrel som na úplný spodok haly a v jej
strede uvidel veľký portál strážený tichými sochami mužov
v kapucniach držiac v ruke nadrozmerné meče. Medzi nimi sa krútil
fialovo-čierny dimenzionálny prechod, čo bol neklamný znak toho,
že portál funguje.
„Je to
v poriadku, môžeme prejsť.“ zakričal som na Quickbulleta, ktorý
bol už trochu vpredu, k portálu sme museli zliezť po úzkych
ľadových rímsach na bokoch jaskyne.
Moje
slová sa ozývali v jaskyni a boli prerušené unaveným škrekom.
Prekvapený som obrátil svoju pozornosť na strop jaskyne a uvidel
tam bezmála stovku drakov. Trpasličí snežný draci viseli zo stropu
ako netopiere, krídla mali spustené po bokoch a viečka zatvorené.
Spali.
„A do
riti.“ zanadával Quickbullet, keď zbadal prerastené jašterice.
„Ticho.“
zašepkal som naliehavo. „Musíme ísť po tichu a opatrne, ak ich
nechceme zobudiť. Obávam sa, že by z toho neboli nadšení.“
Všetci
súhlasne prikývli. Postup rímsami bol o to ťažší, že si každý
dával nesmierny pozor na to, aby nevytvoril čo i len jeden
nepožadovaný zvuk. Draci neboli nič porovnaní s bájnymi drakmi,
Aspektmi, no v takom množstve by nás i títo dráčikovia rýchlo
poslali do pekla. Keď nad tým uvažujem aj dvaja takíto draci by
nás hravo rozprášili.
„A sme
tu.“ povedal som víťazoslávne, keď sme sa všetci postavili pred
portál. Bolo ticho, dlho bolo ticho, potom som povedal: „No tak
vojdite.“
„Ty si
mág, vojdi si do tej veci ako prvý.“ odvetil Quickbullet.
„Nemusíš
sa toho báť, nič ti to neurobí.“
„Ak to
vyústi priamo do papule nejakého démona radšej by som bol, aby si
už mal naplnený žalúdok.“
„Dobre,
tak prejdem prvý. Nič to nie. No vy aj tak neuvidíte čo sa stane
na druhej, no môžem vás ubezpečiť, že z magického hľadiska je
cestovanie portálmi úplne bezpečné.“
Všetci
sledovali každý môj pohyb. Urobil som krok a priblížil som sa
k fialovo-čiernej mase, keď v tom sa za mnou ozval nechutný rev
a k našej skupine priskočilo niekoľko ghúlov. Krvavý elf
najbližšie k nim už o sekundu ležal mŕtvy s rozsekanou hruďou a ghúlovia
mi vytrhali črevá, vrhali sa na druhého a tretieho elfa.
Odporný
vyhladnutý rev ghúlov zobudil drakov. Snežní draci prehlušili
ghúli rev svojim vlastným, rozprestreli majestátne krídla
a urobili prvý nálet na našu skupinku. Všetci trpaslíci, ktorí nás
sprevádzali boli mŕtvi a Quickbullet nadávajúc nabíjal svoju
pušku, aby ňou počastoval veľké jašterice. Ja som uvažoval ako sa
zbaviť ghúla, ktorého nemŕtvy úsmev som mal pred očami.
***
Marcus
pozorne sledoval príchod trpaslíkov a elfov do jaskyne a po chvíli
uznal, e môžu ísť za nimi. Nemal v úmysle porušiť Arthasov rozkaz,
ale tiež nechcel čakať týždeň, aby mali tie úbožiatká dostatok
času si premyslieť prechod, postaviť tábor a ešte aj uvariť
večeru. Dal pokyn a pohla sa za ním viac ako stovka povozov tiel,
niekoľko nekromancerov a taktiež pár ghúlov, ktorých nechal len
teraz oživiť ako rýchlu pracovnú silu.
Ghúl bol
tvor prostý (a zároveň aj sprostý). Robil čo sa mu prikázalo
a jedinú vec, ktorú za to očakával boli mŕtvoli, či aj živí, na
ktorých by mohol hodovať. Marcus zistil, že bola fatálna chyba
brať ghúlov so sebou vyhladovaných.
Najskôr
vošiel rytier smrti a za ním nasledovali nekromanceri s ghúlami
a potom nekonečná rada povozov tiel. Marcus pohybom ruky zastavil
celú skupinu, keď došli na okraj veľkej haly, lebo v jej strede
videl skupinku trpaslíkov a elfom, ktorí sa očividne nevedeli
rozhodnúť či prejsť portálom do Outlandu alebo nie.
„Hlavne
buďte ticho. Nepotrebujeme pozornosť drakov.“ nakázal Marcus
nekromancerom. Potom sa ohliadol za slintajúcimi ghúlami. Nemŕtve
beštie sa klepali od nedočkania a zúrivo vrčali.
„Čo im
je?“ spýtal sa Marcus najbližšieho nekromancera.
„Cítia
mäso, pane. Teplú krv pulzujúcu v žilách. Majú hlad.“
„Tak ich
držte zkrátka, krviprelievanie budeme musieť odložiť na neskôr.“
Skôr ako
to Marcus stihol dopovedať jeden z ghúlov urobil priam elegantne
akrobatický skok a doskočil priamo k elfom. Pád z výšky nemohol
zabiť niekoho, kto už bol aj tak dávno mŕtvy. Ostatní ghúlovia
čoskoro nasledovali jeho príklad a priestor okolo portálu sa
zaplnil ghúlami a kričiacimi elfami. Aby toho nebolo dosť do
masakru sa zapojili aj draky, ktorí bez rozdielu útočili na elfov,
trpaslíkov či ghúlov.
Arthas
jasne povedal, že elfom sa nemá nič stať, že má pre nich vlastné
plány a čo Arthas povie, to je viac ako slovo božie. Marcus
nemusel dlho rozmýšľať a sám zoskočil do krvavého kotla pod ním.
Oceľové
čižmy rytiera smrti dopadli s rachotom na zem a jeho plášť sa
zachvel. Bleskurýchle tasil riadny obojručný meč a s chladným
hnevom postupoval vpred. Likvidoval každého ghúla, ktorý mu vošiel
pod meč, pekne jedného za druhým ich rozsekával na drobné kúsočky.
Ghúlovia si nedovolili útok opätovať, ba si ani nevšimli, že ich
niekto kynoží. Boli príliš zaneprázdnení plnením si svojich večne
hladných žalúdkov.
***
Ghúlí
úsmev pred mojou tvárou sa rozprskol ako narodeninová torta.
Quickbullet zdvihol dva prsty k čelu na znak „Vždy k službám.“
a už prebíjal pušku, aby poslal ďalšieho ghúla či draka dočerta.
Ja som bol bezmocný, nemal som zbraň, magickú palicu a bez nej sa
moja mágia rovnala skoro nulovej hodnote. Povedal som prvé kúzlo,
ktoré mi prišlo na myseľ. Čarovná hmla sa rozprestrela všade okolo
mňa a i keď ghúlovia ma stále ohrozovali, aspoň som sa na čas
nemusel báť útoku zo vzduchu.
„Hyil’mu!“
zakričal som. Opakoval som to dovtedy, kým sa z hmly nevynorila
krvavá elfka, ktorá tiež kričala moje meno.
„Musíme
rýchlo odísť.“
„Ale čo
ostatní?“ namietala a ukázala neznámo kam do hmly.
„Možno
sú už mŕtvi.“ povedal som, no v skutočnosti by pravda znela bez
toho slovíčka možno.
„Nemôžeme ich tu nechať.“
„Musíme.“
Hyil’mu
by sa naďalej vzpierala, no ja som ju (asi trošičku nešetrne)
sotil do portálu. Zmizla vo fialovej mase mágie portálu. Ja som
mal starosti o seba, niekde v tej hmle môže niekto z mojich
priateľov žiť. Je tam síce kopa ghúlov a nad nimi poletujú draci,
no musel som to aspoň vyskúšať. A keďže som nevedel čo presne
robiť vyskúšal som starý osvedčený spôsob: „Cuil-men!“ zakričal
som na plné hrdlo.
Zozadu
do mňa ktosi vrazil. Obaja sme sa prekvapene otočili a zistil, že
je to môj práve spomínaný priateľ.
„Myslel
som, že počujem tvoj krik kamarát.“ povedal Cuil-men, ktorý bol
spotený, no vyzeral inak v poriadku, nemal na sebe žiadne rany od
zubov a pazúrov.
„Mali by
sme zvoliť taktický ústup.“ navrhol som.
„Môžem
jedine súhlasiť.“ zasmial sa Cuil-men. Pripadal som si ako
v detstve, keď sme sa s Cuil-menov hrávali na veľkých elfských
hrdinov, ktorí bojovali proti démonom. „Videl som tu dokonca
rytiera smrti. Vkusná spoločnosť.“
„Ústup.“
Zakýval som hlavou a obaja sme sa zhodli na tej myšlienke.
„Stretneme sa na druhej strane.“ Cuil-men tak ako Hyil’mu zmizol
v portále.
Okolo
mňa stihol prebehnúť Quickbullet a poznamenal: „Čokoľek je na
druhej strane, určite to je menej nebezpečné, ako je to momentálne
tu.“
Ja som
nasledoval jeho príklad a zmizol som. Priamo do neprebádaných
a temných zákutí Outlandu, miesta, o ktorom som ani nesníval, že
vkročím niekedy na jeho nehostinnú pôdu.
***
„Odkiaľ
sa tu, kurva, vzala tá hmla?“ kričal Marcus. Zahnal sa mečom
a šťastnou náhodou odsekol hlavu drakovi letiacemu okolo. Už ho
začínali tie lietajúce jašterice poriadne štvať.
„Páľte!
Páľte na steny! Sejmnite každého draka!“ nemusel som rozkaz
opakovať dvakrát. Povozy tiel v tú sekundu vypálila viac ako
stovku smrtonosných striel. Netrvalo dlho a zo vzduchu začali
padať mŕtve draky, doslova pršali. Marcus len uskakoval, aby
urobil miesto novej dračej mŕtvole, ktorá pristála pri jeho
nohách.
Hmla sa
rozplynula. Vo vzduchu lietal posledný dráčik a ledva sa držal pri
živote. Marcusovi sa medzi prstami vytvorila toxicko-zelenkavá
guľa, napriahol ruku a hodil ju rovno do draka. Ten zaškriekal v smteľnom
kŕči a pripojil sa ku svojim mŕtvym priateľom.
Marcus
skontroloval mŕtvoly. Ležalo tam aj pár elfom a trpaslíkov.
V duchu sa modlil, že neiktorí z nich stihli ujsť portálom a boli
to práve tí, ktorých Arthas potreboval. S nechuťou kopol do
mŕtveho draka a povedal nekromancerovi, ktorý už stihol zísť na
spodok jaskyne:
„Všetkých ich premeňte. Budeme ich potrebovať.“
„Áno,
princ. Ako poviete.“ odvetil poslušne nekromancer.
„A ak
oživíte ghúla, preboha, najskôr ho nakŕmte.“
Počká
kým všetci draci nebudú jeho nemŕtvymi služobníkmi a pôjde do
Outlandu. Krajiny neprebádaných možností, plnej nič netušiacich
bytostí, ktoré sa čoskoro pridajú na stranu nemŕtvych. Či už za
živa alebo po smrti to záleží na ich vôli spolupracovať. |