|
Warcraft:
Mágia
Krvavých Elfov III
Ústa som mal plné
mrazivo studeného piesku. Vypľúval som piesok a slanú vodu
a snažil sa prísť na dôvod, ako je to možné, že som to prežil.
Udalosti minulej noci ma v mojej mysli strašili ako najhrozivejší
démoni. Ešte teraz som pred sebou Tul’kola zakrvaveného, bez nôh
ako ma prosí, aby som zachránil Quelthalas. Videl som Seahoin ako
sa mi pozerá z hrôzou do očí a predáva mi zvláštny drahokam, ktorý
nosila na krku. Postavil som sa na zmrznutú pláž.
Bol som nepochybne v Northrende.
Neskutočný chlad a všadeprítomný sneh to dokazovali. More ma
vyplavilo v zúboženom stave, ďaleko od domova a priateľov, ale
stále som žil. To, že som prežil mi dodávalo istú nádej. Poobzeral
som sa po pláži a od radosti som vykríkol. More nevyplavilo len
mňa, ale i moju palicu Sunlight. Mág bez palice je ako ork bez
zelenej kože. Vzal som palicu do rúk a oprel sa o ňu. Chvíľu som
len stál na pláži a nechal si v hlave prúdiť myšlienky.
Bol som v najnehostinejšej
oblasti Azerothu. Bez jedla, teplého oblečenia a tušenia, kde
presne v Northrende vlastne som. Napriek tomu musím nájsť Illidana,
zničiť Guldanovu lebku a tým zachrániť celú rasu krvavých elfov.
Až mi to prišlo smiešne. Ja radový mág som dostal takúto úlohu. Aj
keď nie z vlastnej vôle, po tom ako všetkých pozabíjali nagy som
zostal asi jediný z výpravy. Mohol som si zúfať, ale niečo v mojom
vnútri ma posilňovalo, aby som sa nevzdával. Ľahko som sa mohol
zblázniť z tejto zúfalej a bezvýchodiskovej situácie, lenže akoby
sa moja vôľa upevnila. Hodlal som preskúmať celý Northrend ak to
bolo treba a nájsť Illidana. Neviem kde sa toľká odhodlanosť vo
mne vzala, ale mal by som z nej čerpať pokiaľ ju mám.
Vydýchol som si
a oprášil oblečenie od piesku. Zahľadel som sa na ihličnatý les
predo mnou a vysoké ľadovce za ním. Niekde tam sú tisíce nemŕtvych
a nág a tam mám práve namierené. Vykročil som k svojmu osudu.
Dva dni som dokázal
ako tak prežiť v divočine. Oheň pomocou mágie nebolo ťažké
založiť, tak som sa udržoval v teple. Podarilo sa mi dokonca
chytiť zajaca, ktorého som si upiekol a tak zahnal hlad. Ale čo ma
najviac potešilo, že som doteraz nenatrafil na žiadnu nagu ani
nemŕtveho. Neviem či som mal také veľké šťastie, alebo sa všetky
beštie v okolí už nažrali a tak som im nemusel na tanier.
V okamihu ako som
začul podozrivý zvuk hodil som sa na zem. Za tých pár sekúnd som
na seba nahádzal koľko to len šlo snehu, aby som bol menej nápadný
a dúfal, že tie zvuky nevydáva ghul. Končeky prstov som mal
skrehnuté až na kosť a najradšej by som bol v teplej posteli v Silvermoone.
Dva dni mi stačili, aby som začal tento kraj nenávidieť. Stromy,
ktoré tu rástli sa ani len prirovnať nedali k tým z Quelthalasu.
Tunajšie stromy boli všetky ihličnany. Nejaká nákaza či vírus ich
každou sekundou obžierala a ničili, stromy chradli.
Zvuky, ktoré som
začul prešli do reči. Na moje prekvapenie slová som rozoznával,
čím viac sa postavy brodili ku mne hustým snehom tým som bol
veselejší. Hovorili elfčinou, čistou elfčinou z Quelthalasu,
nebola to žiadna skomolenina temných elfov. Toto museli byť krvaví
elfovia. Spoznal som v nich vojakov z našej výpravy. Bol tam
generál Kielmnu, vedľa neho kráčal ako vždy kapitán Qjiolj a za
nimi šiel kapitán Ruibilf. Doplňovali ich ostatní vojaci, ktorých
som nepoznal príliš dobre, myslím že sa niektorí volali Teriulak,
Vei’se, Asppui a Ferheh, ostatných mená som si nepamätal, mohlo to
byť ich byť asi dvanásť. Nie, jedenásť vojakov, dvaja z nich
niesli nehybnú postavu.
„Odnesieme ho do
jaskyne k ostatným.“ povedal Ruibilf, keď bol tak blízko pri mne,
že ho zreteľne počul.
„Áno, pane.“ povedal
jeden z dvoch vojakov, ktorý ho niesli, zaujal ma jeho prízvuk,
znel akoby si vojak vypil dve fľaše vína, hovoril skoro
nepríčetne. Vtedy som si uvedomil, že aj Ruibilf tak znel. Možno
aj ja mám taký hlas, potom čo som tu strávil len chvíľu by ma
neprekvapilo ak by som sa zbláznil. Nech už ich hlas znel
akokoľvek, bol som rád, že ich vidím.
„Zdravím, generál.“
Vyskočil som zo snehu a zasalutoval som generálovi. Pri tom som
nahodil úsmev. Už dlho som sa neusmieval, naposledy keď som
odchádzal z jedálne lode, vtedy som naposledy videl svojich
priateľov, živých.
Generál musel sekundu
zaostrovať zrak, kým dokázal rozoznať kto som, hoci som bol od
neho len pár metrov. Všetci vojaci vyzerali unavene, mali
roztrhané šaty. No na sebe mali viacej vrstiev šatstva, hoci nie
teplého, ale každý z nich mal tak dve tri košele. Určite tak
neboli oblečení na lodi, asi si predtým ako sa dostali sem zobrali
oblečenie z lode. Pozerali sa na mňa zmätene, no nevyľakali sa,
keď ma zbadali, ja by som sa určite posral od strachu, ak by na
mňa uprostred Northrendu vyskočil zo snehu niekto neznámy.
„Tingoll? Ty si
Tingoll, však?“ pýtal sa generál. Bolo mi to divné, keďže sme sa
tesne pred potopením Bloodwind rozprávali a dobre ma poznal,
takisto ani môj známy kapitán Ruibilf ma nespoznával. „Ako...ako
si prežil?“ generál sa už trochu zorientoval v situácii. Všetci
vojaci pokračovali v pochode a ja som pochopil, že sa mám pripojiť
k nim. Ani nečakali na moju odpoveď, nezvítali sa so mnou. Generál
asi očakával, že mu to vysvetlím cestou, on je predsa veliaci
dôstojník.
„Vyskočil som z lode,
tesne predtým ako ju zožral vodný wyrm.“ Myslel som, že
informácia, že nagy majú na svojej strane bytosti ako vodné wyrmy
generála rozruší, ale on len kráčal nudnou pomalou chôdzou ďalej
nasledovaný svojím malým vojskom. Ja s generálom sme šli vpredu,
za nami dvaja kapitáni a ostatní.
„Zranil si sa pri
páde? Nie si unavený?“ Kielmnu mi položil ešte pár podobných
otázok ohľadom môjho zdravia, akoby som sa mu javil až príliš
zdravý.
„Nie, cítim sa
prekvapivo dobre a sviežo. Keď uvážime ten sneh všade naokolo.“
chcel som sa zasmiať, ale všimol som si, že nikto z našej ponurej
skupinky ani len na úsmev nepomyslí. „Vy ste tiež vyskočili?“
„Áno, vyskočili sme
hneď na začiatku útoku.“ povedal Kielmnu. Nesnažil sa obhajovať,
prečo zbabelo vyskočil z lode, keď krvaví elfovia najviac
potrebovali vojakov, vyzeral príliš znudený a unavený. Nepovedal
viac ako som sa ho spýtal.
„Kam to ideme?“ bol
som zvedavý.
„Do jaskyne, tam sme
skryli.“ Veta zostala nedokončená, aspoň mne sa tak javila.
Chýbalo mi v nej slovko sa. Čo skryli do jaskyne? Zrazu som mal
nepríjemný pocit, už zase. Spomalil som a zakryl som si drahokam
od Seahoin, nepovedal som generálovi o elfskej princeznej a asi by
ho to ani nezaujímalo. Kráčal som po boku kapitána Ruibilfa.
„Čo sa presne stalo?“
snažil som sa vytiahnuť z kapitána Ruibilfa viac informácii.
„Vyskočili sme
z lode.“ povedal Ruibilf bez akéhokoľvek záujmu.
„Ako ste tu prežili?
Nestretli ste nemŕtvych?“ nevzdával som sa.
„Ideš s nami do
jaskyne za ostatnými.“ odpovedal kapitán vyhýbajúc sa odpovedi.
Jazyk sa mu plietol pri každom slove a prskal sliny.
„Áno...“ povedal som
potichu. Mohol Northrend tak zmeniť každého ak tu zostal dlhšie?
Nerozprával som sa už s nikým. Ruibilf šetril odpoveďami viac ako
Kielmnu a mne z mojich spoločníkov začali naskakovať zimomriavky.
Bol som rád, že som v tejto nehostinnej krajine natrafil na zbytky
krvavých elfov, ale zároveň som sa cítil nepríjemne.
Jaskyňa bola pomerne
dobre zakrytá pred očami nepriateľov, ani ja som si ju nevšimol
pokiaľ sme od nej neboli len tri metre. Vnútri bola riadna zima,
jediné teplé miesto bolo pri veľkom ohni kde si všetci posadali.
Keď sme tam prišli bol tam len jeden krvavý elf, ktorý mal asi na
starosti oheň, lebo naň prikladal nanosené drevo, aby nezhasol
a zároveň opekal nejaký druh mäsa. V jaskyni bol len sám, ale
nedostal som sa až na jej koniec, tak som predpokladal, že tam sa
zdržujú tí ostatní. Vyzeralo to, že na tom konci jaskyne nie je
oheň, tak som si najskôr sadol, aby som sa ohrial.
Okolo mňa prechádzali
dvaja vojaci, ktorý podopierali tretieho elfa, ktorý bol ledva pri
vedomí. Ihneď som v ňom rozpoznal Kuestu, lodného navigátora. Tvár
mal špinavú a s polovice mu ju zakrývali mastné vlasy, oblečenie
roztrhané na kusy, oči mal len zľahka pootvorené a vyzeral, že
nevníma svet okolo seba.
„Kam ho vedú?“ spýtal
som sa Ruibilfa, keď vojaci odviedli Kuestu do zadnej časti
jaskyne. Myslel som si, že ho takého zoslabené položia k ohňu
a ošetria ho.
„K ostatným,
postarajú sa o neho.“ znela odpoveď. Ruibilf sa zasnívane pozeral
do ohňa na kusy mäsa, ktoré sa nad ním opekali.
„Je tu všetko
v poriadku?“ bol som čím ďalej neistejší.
„Všetko je
v poriadku.“ povedal Ruibilf a po ňom to zopakoval aj Vei’se
a ešte dvaja elfovia pri ohni. Ruibilf sa načiahol za kusom mäsa
a začal ho oduševnene ohrýzať. To spravili aj ostatní, s každým
prehltnutím mäsa sa akoby ich zrak zaostroval.
Takto sa krvaví
elfovia nesprávajú. Boli skoro ako orkovia, ich jazyk nebol čistý
a občas zo seba vydali len nezrozumiteľné huhlanie. A ich
stravovacie návyky mi boli odporné. Aj keby som nejedol mesiace,
takto necivilizovane by som určite nejedol. Mohli toto byť
teoreticky orkovia, premenení nejakým kúzlom na elfov? Všimol som
si, čo obhrýzal Ferheh, vyzeralo to ako ruka, ruka, na ktorej bol
prsteň. Okamžite som ho rozpoznal, patril Loweipovi, kapitánovi
lode Bloodwind.
Oni jedia elfov,
krvavých elfov z našej výpravy. Vyskočil som a všetky hlavy sa
otočili ku mne. Ruibilf sykavo vdýchol zvuk a ja som mal ešte
väčší strach ako na lodi plnej nág. Mäso, ktoré tak lačne jedli
bolo elfské. Neviem, čo so mnou zamýšľali, ale musím odtiaľto
utiecť. Hlavne to nemôžem dať na sebe najavo.
Stál som bez slova
asi 30 sekúnd, potom sa kanibali rozhodli venovať sa radšej svojim
obetiam ako mne. Jednoducho vykráčam vonku, pekne pomaly, ničoho
si nevšimnú. Videl som ich tváre, tie tváre, ktoré som pred
chvíľou tak rád videl sa mi teraz hnusili. Pri pohľade na ne mi
prišlo zle. Deväť elfov sediacich pri ohni, ako jedia svojich
druhov s neprítomným pohľadom sa stalo od toho dňa mojou najhoršou
nočnou morou.
Bol som len pár
krokov od východu z jaskyne, keď som si uvedomil, že Kuestu stále
žil. Zaviedli ho dozadu a asi ho zjedia. Nemohol som na to
pomyslieť, hoci ich je viac, ale musím ho zachrániť. Takáto smrť
je to najhoršie, čo si viem predstaviť. Rozhodol som sa. Išiel som
tým istým smerom, ako dvaja vojaci, ktorý niesli Kuestu. Po
špičkách som prešiel okolo ohňa. Nikto z prítomných mi nevenoval
príliš pozornosti, kým majú čo jesť, tak ich asi nič nevyruší.
Kielmnu hľadel priamo na mňa, ale pri tom prežúval kus mäsa. Jeho
pohľad bol neprítomný, akoby som tam vôbec nebol. Hoci bolo
v jaskyni teplo, neustále mi po chrbte behali zimomriavky.
Zoberiem Kuestu a vypadneme odtiaľto.
V zadnej časti
jaskyne bola relatívna tma a hlavne veľká zima. Bol to rozdiel
oproti vyhriatemu predku jaskyne. Pohyboval som sa pomaly, lebo
vojaci, ktorí tu niesli Kuestu sa ešte nevrátili, preto som vedel,
že sú ešte tu. Netrvalo dlho a potvrdilo sa mi to, keď sa jeden
z vojakov ozval:
„Čo urobíme s tým
novým?“
Schoval som sa za
jeden z veľkých sudov, ktoré sa tu naokolo váľali. Oprel som sa
oň, ale keď som zistil, že jeho steny sú nechutne mazľavé, pustil
som ho a počúval rozhovor.
„Kielmnu vraví, že je
silný.“ odpovedal Qjiolj, ktorí tu bol s dvoma vojakmi. „Je
normálny.“
„Ako to, že sa udržal
tak dlho?“ povedal jeden z vojakov a jeho hlas znel psychopaticky
naťahovane.
„Musí v ňom byť veľa
mágie, veľa mágie.“ povedal druhý vojak a lačne prehltol slinu,
ktorá sa mu formovala v hrdle.
„Večer mu podkrútime
krkom. To bude hostina.“ povedal Qjiolj.
Hovorili o mne ako
o cudzom, akoby ma vôbec nepoznali, akoby som bol len kusom mäsa
na ich jedálničku. Čo tak pomiatlo krvavých elfov? A prečo som bol
normálny? Lebo som bol mág a mal som v sebe určitú zásobu mágie?
„Tohto rozrežte na
kusy a dajte do sudov.“ prikázal Qjiolj a ukázal na Kuestu, ktorý
sa dovtedy zvíjal na zemi. Navigátor vydal tichý, zúfalý krik, keď
počul jeho slová.
Uvedomil som, že tie
sudy sú plné mäsa ostatných členov posádky. A tiež, že ak nebudem
rýchlo jednať Kuestu uvidím najbližšie na hostine psychopatických
kanibalov ako hlavný chod.
„Jiutr, Bgeroim!“
zakričal som a všetci traja elfovia sa pozreli mojím smerom. Vstal
som od sudov a v ruke som zvieral rozpálenú palicu Sunlight. Toto
neboli moji niekdajší priatelia, boli to kreatúry, ktoré bažili po
krvi a mäse. A aj tak som sa k nim choval, prvý padli dvaja
vojaci, ktorí sa mi postavali ako prví na odpor. Moja palica ich
prebodla, ich deravé telá sa so syčaním spáleného mäsa zvalili na
sudy. Qjiolj sa zatváril nadmieru spokojne, hľadel na palicu
a zašepkal:
„Mágia, áno mágia.“
Vrhol sa na mňa s cieľom vytrhnúť mi palicu z ruky. Nanešťastie
pre neho, zle ju chytil a spálil si obe ruky. Bolestivo zreval
a ja som ukončil jeho trápenie. Skončil tam, kde dvaja vojaci pár
sekúnd pred ním.
Jeho krik mohli počuť
ostatní vpredu jaskyne. Nemal som čas. Zdrapil som Kuestu pod
rameno a pomohol mu vstať. Kuestu bol otrasený a na mnohých
miestach zranený. Ale vyzeral, že aspoň trochu chápe, čo sa tu
deje a že sa od neho teraz vyžaduje utekať. So všetkých síl, ktoré
mu ostali krivkal dopredu a ja som ho podopieral.
Prehodil som rýchlo
pár slov a vytvoril tak okolo nás hmlu. Pri konfrontácii
s ostatnými elfami budeme mať aspoň takúto výhodu. Obaja sme cez
hmlu výborne videli, ale naši nepriatelia budú mať problémy. Ako
na prvého som narazil na Asspuiho. Ten mal vždy najlepší sluch,
tak ako prvý začul krik.
Kedysi výborný
krajčír, ktorý sa pridal k vojsku pri výprave do Northrendu mal na
tvári výraz rozhnevanej šelmy. Vedel, že sa nachádzame niekde
v tej hmle, ale nevedel presne určiť našu pozíciu. Natrafili sme
na neho akurát v mieste, kde sa chodba začala rozširovať do
prednej jaskyne s ohniskom. Stál nám v ceste, tak som ho zabil
a snažil som sa to urobiť rýchlo, aby som na nás príliš
neupozorňoval. Bolo to zbytočné, lebo zostávajúcich osem krvavých
elfov bolo pripravených na útok.
Hoci dovtedy vyzerali
ako spomalený kanibali niečo ich zmenilo na predátorov. Mäso,
ktoré opekali na ohni bolo zjedené, čo ich asi posilnilo. Keď sme
sa objavili v oblaku hmly Kielmnu preukázal trochu taktického
uvažovania a k vchodu postavil Ferheha a druhého elfa, ktorého som
nepoznal, aby nás zadržali. Ostatní sa rozliezli po hmle, ktorá už
zaplnila celú jaskyňu a hľadali nás v nej. Kuestu napriek jeho
stavu napredoval dostatočne rýchlo, aby sme nešli príliš pomaly
a nestihli meniť pozície a tak sa vyhýbať skoro slepým elfom.
„Musíte ho chytiť. Je
plný mágie.“ kričal Kielmnu na ostatných elfov. Pochopil som, že
chcú mňa. Asi preto, že som mág.
Pomaly sme sa
vyhýbali ostatným a postupovali ku vchodu. Jeden z elfov sa
rozhodol, že sa nám postaví do cesty tak nešikovne, že ak som
nechcel stúpiť do ohňa musel som ho aj jeho zabiť. Ruibilf asi
zacítil spálené mäso, lebo sa vrhol naším smerom.
„Zohni sa!“ prikázal
som Kuestu. Ten sa bez námietok sklonil a ja som zatočil svojou
palicou nad ním tak, že pribiehajúcemu Ruibilfovi odpálila hlavu.
Zostávajúci štyria
elfovia vedeli kde sme a chystali sa zaútočiť. Povzbudil som
Kuestu do behu. Ocitli sme sa skoro pri strážach.
„Liehj Sgto Rispit.“
povedal som magické slová mieriac na dvojicu stráží pri vchode.
Obaja svojimi telami zatarasili vchod, ale my sme cez nich
preleteli, akoby to boli len duchovia. Na chvíľu som ich zmenil na
nehmotné tiene, tak sme mohli cez nich prebehnúť.
Počuli sme za sebou
ešte hlasy ostatných, ako vykrikujú, ale stále sa vzďaľovali. Bolo
ich už o polovicu menej a asi sa už nevládali za nami. Tak či tak
sme sa neotáčali. Utekali sme, až kým mi Kuestu potichu nepovedal,
že už nevládze a odpadol do hlbokého snehu.
Pokiaľ bol Kuestu
mimo ošetril som mu rany a založil som oheň. Postaral som sa, aby
bol v teple a odišiel som zohnať niečo k jedlu. Bol som preč aj
pol dňa, nič som neulovil. Začínal som sa báť o Kuestu a tak som
sa vrátil. Už bol hore a zohrieval sa pri ohni. Keď som prišiel na
tvári mal skoro taký šialený výraz ako ostatní, ale potom ako som
s ním začal rozprávať správal sa relatívne normálne.
„Bolo to hrozné.“
začal rozprávať Kuestu. „Ležal som na pláži dva dni, úplne
vyslabený. Ledva som vnímal prostredie okolo seba. Potom prišiel
Kielmnu a ostatní. Hoci som nedokázal poriadne rozprávať, bol som
nesmierne šťastní, že ma našli. Už vtedy sa správali podozrivo,
rozprávali o mne ako o nejakej zvery. Potom si sa zjavil a odišli
sme do jaskyne, keď ma zaviedli dozadu všetko som počul.“ Kuestu
začal vzlykať.
„Čo hovorili?“ spýtal
som sa čo najprívetivejšie.
„Qjiolj rozprával
o tom, ako tu doniesli všetky mŕtvoly, všetkým elfov, ktorí
stroskotali, tých čo ešte žili zabili a zjedli. Videl si tie sudy
mäsa? To kvôli hladu, hladu po mágii. Každý z nás má v sebe kúsok
mágie a oni sa potrebujú ňou nasýtiť. V Northrende žiadna nie je,
všetka mágia akoby z kontinentu vymizla. Necítiš to?“
Vôbec sa mi nezdalo,
že hladujem po mágii. Vlastne odkedy Bloodwind stroskotala necítil
som hlad po mágii vôbec. Ešte aj v Silvermoone som ho cítil
a teraz vôbec. Ako to, že všetci ostali sa z toho zbláznili, len
ja som zostal normálny? Som niečím výnimočný?
„Ani ja som nebol od
toho ďaleko.“ priznal sa Kuestu. „Keď som sa prebral nevedel som,
kto som a kde som. Túžil som len po mágii. Ale keď si sa vrátil
akosi sa mi to zmiernilo. Stále hladujem, ale už nie tým
nepríčetným spôsobom ako oni.“ zahľadel sa smerom, z ktorého sme
utiekli.
„Oni za to nemohli.
Je to prekliatie krvavých elfov.“ povedal som priškrtene a po
prvýkrát som zapochyboval o zabití svojich priateľov. Zjedli by
nás, ak by som ich nezabil. Musím sa sústrediť na svoju misiu,
spomenul som si.
„Odpočiň si. O chvíľu
budeme pokračovať v ceste.“
„Kam?“ spýtal sa
Kuestu.
„Musíme pokračovať
v cieli výpravy. Nájsť Illidana a zničiť Guldanovu lebku.“ povedal
som rozhodne.
„To je bláznovstvo.
Sami dvaja to nikdy nezvládneme.“ namietal Kuestu.
„Čo iné máme robiť?
Ak nebudeme mať cieľ skôr či neskôr sa tu zbláznime ako ostatní.
Musíme sa aspoň pokúsiť, nič iné nám neostáva.“
Videl som, že Kuestu mi nechce
oponovať, vlastne mu to bolo jedno. Hlavne, že sa obaja
nezbláznime a nezožerieme sa navzájom. Navigátor zaspal a ja som
išiel ešte pozbierať drevo na oheň.
Zdvíhal som zo
zasneženej zeme popadané konáre stromov. Nechcel som oblamovať už
aj tak dosť choré stromy. Náhodou som sa pozrel na horizont
a srdce sa mi zastavilo.
Videl som monument
Northrendu. V samom strede mrazivého kontinentu sa do nekonečnej
výšky tiahol Ľadový trón – sídlo kráľa lichov a Arthasa. Okolo
Ľadového trónu bol hustý modrý opar, bol nepreniknuteľný a lákavý,
bola to všetka mágia kontinentu. Okolo oparu sa vznášali stovky,
možno tisíce ľadových wyrmov, obrovské nemŕtve draky lákala mágia.
Arthas očividne koncentroval všetku mágiu Northrendu okolo
Ľadového trónu, tak tu žiadna nezostala. Mágia mala nalákať wyrmov
k trónu, asi aby slúžili kráľovi lichov. Načo potrebuje kráľ
lichov také neuveriteľné množstvo wyrmov? Vrátil som sa
s nazbieraným drevom ku Kuestu a tiež som zaspal. V spánku ma
strašili krvaví elfovia ako obhrýzajú moje kosti a nado mnou
lietali stovky wyrmov a kráľ lichov na mňa posmešne ukazoval
a niečo vravel svojim nemŕtvym dračím maznáčikom. Zobudil som sa.
Northrend je strašne
veľký. Aspoň tak sa nám zdalo po troch dňoch putovania. Nikde sme
nedošli, ale našťastie sme nenarazili ani na žiadne nagy,
nemŕtvych, alebo zbláznených krvavých elfov. Robil som si
starosti, že nikdy nenájdeme kde sa Illidan skrýva.
„Máme vôbec šancu to
tu niekedy nájsť?“ zalamoval som rukami už hádam po päťdesiaty
krát. Netušil som, kam šliapeme, všade bol len sneh.
„Nevzdávaj sa krvavý
elf.“ zaznel hlas v mojej hlave.
„Čo to bolo? Kto to
je?“ vyhŕkol som v rozrušení.
„O čom rozprávaš?“
povedal Kuestu a nechápavo na mňa hľadel.
„Ten hlas, čo
povedal, aby som sa nevzdával., nepočul si to?“
Kuestu sa zatváril
zvláštne. Určite si myslel, že začínam blázniť. Odstúpil odo mňa
pár krokov.
„Radšej pokračujme.“
navrhol som.
Kuestu súhlasne
pokýval hlavou a pomaly vykročil. Ja som sa držal väčší kus za ním
a neznámy hlas sa mi zase ozval.
„Cieľ tvojej cesty je
blízko.“
„Kto si a čo robíš
v mojej hlave?“ spýtal som sa potichu, aby ma Kuestu nepočul
a nemyslel si, že som sa definitívne pomiatol.
„Som tvoj priateľ.
Viem, čo sa ti stalo a čo máš urobiť.“
„Priatelia sa
väčšinou predstavia.“ zašomral som.
„Moje meno teraz nie
je dôležité.“ zasmial sa hlas. „Mal by si vedieť, že sa proti tebe
pohli sily mocnejšie ako si vieš predstaviť.“
„Myslíš tých wyrmov
okolo Ľadového trónu?“
„Nielen oni. Teraz
choďte vľavo.“ prikázal hlas.
Pozrel som sa naľavo.
Bola tam úzka zamrznutá cestička popod kamennú stenu. Vyzeralo
hrozivo, jedno pošmyknutie z nej a skončili by sme v priepasti.
„Si si istý, že
tadiaľ?“ spýtal som sa hlasu neisto.
„Musíš nájsť Illidana
a Guldanovu lebku, tvoje meno je Tingoll, mág krvavých elfov zo
Silvermoonu, vydal si sa na túto výpravu pred tridsiatimi troma
dňami s dvoma priateľmi Ciul’menom a Hyil’mu. Zabil si kapitána
Silvermoonskej stráže Ruibilfa, vojakov Asspuiho...“
„Dobre, dobre. Načo
mi to všetko hovoríš?“
„Viem o tebe všetko.
Každý tvoj ničotný čin. Prečo by som ťa posielal do
nebezpečenstva, keď ťa kľudne môžem psychicky znivočiť. To by som
si omnoho viac užil a ver mi podľahol by si. Snažím sa ti pomôcť
dosiahnuť tvojho cieľa.“
„Ale prečo mi chceš
pomôcť?“ nechápal som.
„Momentálne nemáš inú
možnosť ako veriť mi.“ zasyčal hlas a odmlčal sa.
Rozmýšľal som, kto
mal takú moc, aby so mnou nadviazal telepatické spojenie a kto by
mi chcel pomôcť, prípadne ma nalákať do pasce. Každopádne zistím
to len tak, že pôjdem tou cestou, ako mi záhadný hlas poradil. Mal
som pochybnosti a takisto aj Kuestu, ktorého som dlho presviedčal,
aby sme šli nebezpečnou cestou, no nakoniec sa mi ho podarilo
presvedčiť. Nespomínal som zase tajomný hlas, určite by ho to len
rozrušilo.
Opatrne sme prešli
úzkou cestičkou a podarilo sa nám nešmyknúť. Priam ukážkovo sme
nakoniec zaľahli za veľký kameň na konci cestičky. Pod nami ležala
kotlina, do ktorej viedla rovnako úzka cestička, akou sme teraz
prišli. Kotlina bola obkolesená zamrznutými skalami a oheň v jej
strede vrhal na kamenné steny strašidelné tiene.
Tí, ktorí oheň
založili boli omnoho strašidelnejší ako samotné tiene. Päť ghulov
si napchávalo svoje hnilé ústa tým, čo bolo pred pár hodiny asi
nagou. Sledoval ich nekromancer, ktorý sa zamyslene opieral
o svoju magickú palicu, na ktorej konci bola napichnutá rohatá
lebka. V rohu bol zapichnutý povoz tiel a vedľa neho odpočíval
nemŕtvy kôň. No najhrozivejšie pôsobila postava, ktorá sedela pri
ohni.
Mala oblečené ľahké
čiernofialové brnenie a na chrbte uviazaný ostrý, hladký,
obojručný meč. Tvár jej zakrývali nepríliš dlhé blond vlasy
a husté fúzy. To bol jeden z rytierov smrti. Arthas bol prvý, ale
potom ho nasledovalo množstvo iných paladinov z rád ľudí,
trpaslíkov i elfov a stali sa generálmi nemŕtvych armád.
„Dávaj pozor na povoz
tiel.“ okríkol rytier smrti nekromancera.
„Môj pane, zabili sme
všetky nagy v okolí, lebka je v bezpečí.“ odpovedal nekromancer
hlbokým hlasom popod husté šedivé fúzy.
„Vždy ich môže byť
viac. Tie svine sa rozliezli po celom Northrende.“ šomral rytier
smrti. „Keby mi Arthas dal niekoľko wyrmov, vyzabíjal by som ich
všetkých. No namiesto toho dostanem pár ghulov a senilného
nekromancera.“ Posledné vety akoby rytier smrti adresoval sám
sebe.
„Kráľ lichov Arthas
vám zveril dôležitú úlohu môj pane.“
„Blbá lebka.
Guldanovi mali roztrieskať hlavu a vôbec by neexistovala.“ povedal
rytier smrti a prebodol povoz tiel nevraživým pohľadom.
Do tej chvíle som si
myslel, že nás záhadný hlas vlákal do pasce, kde nás mali roztrhať
ghulovia, ale teraz som si uvedomil, prečo nás sem poslal.
Skutočne tu ležal jeden z cieľov našej cesty. V povoze tiel museli
prevážať Guldanovu lebku, vec, ktorá mohla zničiť celý Silvermoon
a ja mám na dosah ruky jej zničenie. Aj keď proti mne stála veľká
presila rozhodol som sa.
„Zostaň tu a nehýb
sa. Ak by sa mi niečo stalo uteč.“ povedal som Kuestu, ale potom
mi došlo, že rada uteč je dosť od veci, keď tu nie je kam utiecť,
tu nie je domov, kde by sme sa mohli vrátiť. O dôvod viac, aby som
získal lebku a zachránil našu domovinu.
„Čo chceš urobiť?“
spýtal sa Kuestu. Videl som na ňom, že je unavený. Nezvládol by
zaútočiť na nemŕtvych bez toho, aby sa prinajlepšom zranil.
Nedostatok mágie v ovzduší ho zabíjal.
„Zničím povoz tiel
a získam Guldanovu lebku.“ povedal som. Znelo to dosť jednoducho.
„Už si sa úplne
zbláznil?“ povedal hlasom, že som si nebol istý, kto z nás je
blázon.
„Kvôli tomu sme tu
prišli. Posily už nedostanem a toto môže byť jediná príležitosť
ako zničiť lebku.“
Kuestu za mnou ešte
niečo pošepky volal, ale ja som ho nepočúval. Kĺzal som sa úzkou
cestičkou do kotliny a v ruke som zvieral svoju jedinú istotu,
palicu Sunlight. Zišiel som dole tak potichu, že ma nik
z nemŕtvych nezaregistroval. Ghulovia boli príliš zaneprázdnení
svojou mŕtvolou, aby ma zacítili. Vedel som, aké kúzlo použijem
ako prvé.
„Shuiter Gmboh
Sellpee Fehr.“ zakričal som a skôr ako si stihli ghulovia
uvedomiť, čo sa deje všetci sa ocitli v plamennom kruhu. Pekelne
horúce plamene spálil ich už aj tak mŕtve telá do tla. Spokojne
som sa otočil na zostávajúcich nepriateľov.
Nekromancer sa
spamätal ako prvý. Určite to bolo pre neho prekvapenie, že sa na
nich vrhol osamotený krvavý elf. Starý nekromancer zašepkal
niekoľko slov a z tlejúcej kopy ghulov vyliezli dvaja kostlivci.
V neprehľadnom boji
bolo toto kúzlo určite účinné a pridávalo početné výhody na stranu
nemŕtvych, ale nekromancer mal zvoliť radšej nejaký druh útočnej
mágie. Skôr ako sa stihli kostlivci došuchtať ku mne, moje
zaklínadlo ich už v plenj sile ničilo.
„Suio Ktru Werthuj
Gos.“ základný útok mojej palice bol ako vždy ničivý. Ostrý
lúč slnka prepálil kostlivcov a následne aj ich tvorcu.
Nekromancer naposledy vydýchol.
V tej chvíli sa na
mňa vrhol rytier smrti. Zahnal sa obrovským obojručákom a ja som
musel využiť všetku svoju elfskú ohybnosť, aby som sa jeho rane.
Uskočil som a rytiera trafil povoz tiel, ktorý pred stotinou
sekundy vystrelil na miesto, kde som stál. Oboch nás odhodilo na
niekoľko metrov dozadu, každého iným smerom. Ja som dopadol hneď
vedľa povozu tiel. Stroj nebol schopný streliť na tak krátku
vzdialenosť.
Ani som sa nezdvíhal
zo zeme. Položil som palicu na predok povozu a povedal: „Deit
Opkju.“ Povoz tiel hlasno buchol a z jeho vnútra vyletel silne
páchnuci čierny dym. Kolesá stroja sa rozlomili a rozpadli.
Rytier smrti bol
posledný protivník, ktorý ešte žil. Bohužiaľ to bol aj najsilnejší
protivník. Bál som, že po toľkých kúzlach budem oslabený, ale
práve naopak. Cítil som sa veľmi dobre a pripravený zoslať
akékoľvek kúzlo.
„Niehvo Kutv
Joilith Vertj Gossiss.“ Možnosť, že toto kúzlo sa mi podarí
bola jedna k miliónu. Snáď jediný, kto ho medzi krvavými elfami
ovládal bol Kael’Thas. Rytier už stál nado mnou a meč držal nad
hlavou. Bol pripravený zasadiť mi posledný, smrteľný úder. Tmavá
obloha nad ním sa zrazu rozžiarila. Ozvala sa spevavý škrekot
a rytier smrti sa náhle ocitol v pazúroch fénixa. Ohnivý vták ho
zdrapil za ramená a vyletel s ním nad kotlinu. Rytier kričal
a nadával. Pokúšal sa vymaniť z fénixovho zovretia, ale ohnivý
vták ho nepustil. Vyletel s ním nad kotlinu a obaja odleteli
hlboko do vnútrozemia Northrendu. Viac som sa ani o jedného z nich
nestaral.
Chvíľku som stál nad
povozom tiel a neveril som, že sa mi podarilo vytvoriť fénixa.
Najťažšie kúzlo, aké poznám, ešte k tomu na kontinente, kde vo
vzduchu nie je ani štipka mágie. Skláňal som sa nad zničením
povozom a dole ku mne zbehol aj Kuestu. Northrend na neho začínal
doliehať. Jeho oči skoro vypadávali z jeho tváre. Vyzeral horšie,
ako keď som ho zachránil z jaskyne.
Odkopol som kus
plechu na povoze a odhalil, čo viezol. V jeho vnútri slabo
svietila Guldanova lebka, jeden z najväčších artefaktov tohto
sveta. Zobral som ju do ruky. Teraz už len zakúzliť silné ničivé
kúzlo a je to hotovo. Už som to chcel urobiť, keď som si všimol,
ako lačne sa na ňu Kuestu pozerá. Lebka musela obsahovať
neskutočné množstvo mágie. Rozhodoval som sa úpenlivo, ale len
chvíľu. Lebku som strčil Kuestu do rúk.
„Obsahuje mágiu,
ktorú ty teraz potrebuješ.“ povedal som mu.
„Nemal si ju zničiť?“
spýtal sa Kuestu, každou sekundou bolo na ňom vidieť ako mu lebka,
ktorú držal v rukách vracia zdravú farbu.
„Áno, mal. Ty ju
teraz viac potrebuješ, pokiaľ nenájdeme iný zdroj mágie. Drž si ju
stále u seba, nepúšťaj ju z rúk. Hádam sa nezblázniš.“
Kuestu sa zaleskli
v očiach slzy. „Ďakujem.“ zašepkal.
„Nezničíme lebku
aspoň dovtedy kým nenájdeme Illidana. Asi musíme zničiť aj jeho.
Príroda nám pomáhaj. Ak bude po Illidanovi aj po lebke Silvermoon
bude zachránený a nepadne do rúk nagám. Poď, budeme pokračovať
v našej ceste.“
„...potom sa mi
podarilo striasť sa z neho a rozsekal som toho sprostého vtáka na
kúsky.“ dopovedal Geritrun. Rytier smrti porazil fénixa a okamžite
vyhľadal Anubaraka, aby mu oznámil stratu lebky.
„Ty si nechal
Guldanovu lebku nejakému krvavému elfovi.“ kričal na rytiera smrti
obrovský pavúk.
„Môj pane, prekvapil
nás, všetkých pozabíjal.“ Rytier smrti sa cítil ako drobný červ
oproti mocnému Anubarakovi, pravej ruke Arthasa v Northrende.
„Vieš si predstaviť,
ako bude Arthas zúriť, keď sa to dozvie?“ Anubarak od zlosti
klepal hryzákmi.
„Mrzí ma to, už sa to
viac krát nestane, prisahám, pane.“ Rytier kľačal pred Anubarakom
v jednej z hlbokých kobiek v Northrende. V tmavom priestore bolo
vidno len jeho a Anubaraka, ale z tmavých stien na neho hľadelo
tisíc pavúčích očí, stovky démonov pekelných sledovali Geritruna
a Anubaraka.
„Mrzí... to zďaleka
nestačí.“ zareval Anubarak a buchol predným párom končatín do
zeme.
Z miesta, kde buchol
vyskočili desiatky ostrých hrotov. Prepichovali zem obrovskou
rýchlosťou a priblížili sa k rytierovi smrti. Zabodli sa do neho
a urobili mu diery na mnohých miestach na tele. Prepichli mu
stehná, bruchu, hruď, ruky a jeden mu prešiel cez ústa.
Prederavený rytier smrti umrel v Anubarakom sídle, ale to
obrovského pavúka netrápilo. Najhoršie bolo, že to bude on, kto to
bude musieť teraz povedať Arthasovi.
|